m retropríbehu sme ju mali možnosť sledovať ako človeka so silnou osobnou tragédiou - človeka, ktorý nemá dostatok síl na to, aby si vo svojom najbližšom okolí presadil vlastnú vôlu. Kto však neposudzuje herecké umenie iba prostredníctvom televíznej obrazovky, mal príležitosť vidieť ju v rámci festivalu České divadlo `96 v bratislavskom Štúdiu S naživo, v celkom inak ochutenej role. Jej Anna Petrovna v Čechovovej hre Platonov je práve žena, ktorá dokáže nenápadne, no účinne ľuďmi okolo seba manipulovať. Herecký výkon Vilmy Cibulkovej i celého súboru Divadla pod Palmovkou možno právom hodnotiť ako jeden z vrcholov festivalu českého divadla.

# Stretávate sa s bratislavským publikom na festivale po prvý raz?

"Festival českého divadla mi prvé dva roky akosi ušiel, takže je to moja festivalová premiéra. Inak Bratislavu, samozrejme, veľmi dobre poznám. Zvlášť na priestory Štúdia S mám osobité väzby. Tu som v roku 1982, ešte ako študentka DAMU zakladala spolu s Radovanom Lukavským a Karlom Rodenom Klub přátel české poesie. Dýcha to tu na mňa nostalgiou, Bratislavu priam milujem. Chodím sem v posledných rokoch dosť často a stále je tu prítomná ľudská ústretovosť, ktorá u nás akosi vymizla. Klobúk dolu..."

# Divadlo pod Palmovkou je komornou scénou. Nikdy ste ako tvár, ktorá sa objavuje často na obrazovke, netúžili zakotviť na nejakej väčšej scéne?

"Absolvovala som to naopak. Hneď po škole, v roku 1985, som išla do Národného divadla, kde som odohrala päť sezón. Pod Palmovkou som štvrtý rok a som tam šťastná. Nerobím rozdiely medzi divákom v honosnejších či komornejších priestoroch. Som spokojná, keď mám pre koho hrať. Hrala by som aj pre dvoch divákov."

# V Bratislave nie ste každý deň, a tak by bolo hriechom nespomenúť vašu postavu v seriáli M. Luthera Koniec veľkých prázdnin, ktorý mal medzi divákmi veľký ohlas.

"Snažila som sa dnešok využiť a ozvať sa slovenským priateľom z nakrúcania, no nepodarilo sa mi to, čo ma hrozne mrzí. Práca na tomto seriáli bola pre mňa jedným z najväčších zážitkov a najláskyplnejších spoluprác, aké som dodnes zažila. Vďaka režisérovi Lutherovi. Byť a pracovať s ním, to je sviatok. Každý, kto ho pozná, vám potvrdí, že je to obrovská osobnosť. Vzácny človek aj režisér. Vie z vás pri nakrúcaní ,vymačkať`` všetko, čo je vo vás. Bez nátlaku, bez zvyšovania hlasu. Iní režiséri berú hercov ako hotový materiál, čo je veľká škoda."

# Práve epizóda manželov Čechovovcov - teda vaša a Martina Dejdara - zapôsobila na divákov asi najviac. Ako ste osudy Dory prežívali vy?

"Mala som s ňou možno spoločnú tú ženskú stránku. Ale čo do koreňov, z ktorých sme vyšli, ja som skôr ,zbrklík`, ktorý sa do všetkého vrhá po hlave. Nikdy som sa nikým nenechala vodiť za ručičku. To bol Dorin obrovský handicap - nechala sa ovládať... Inak, mňa osobne veľmi zaujala a aj herecky príjemne prekvapila predovšetkým ,slovenská rodinka` (Marta Sládečková a Jozef Vajda - pozn. red.)."

# Ako ste sa zžívali s tematikou emigrantstva, je vám niečím blízka alebo ste ju brali čisto profesionálne?

"Každému z nás, ktorí sme utečencov stvárnili, položili otázku, či by sme dokázali emigrovať. Ja som vtedy paradoxne odpovedala, že som príliš veľký sebec na to, aby som utiekla. Som taký český sedliak, ktorého viaže rodná hruda, dosť nezodpovedný voči svojmu životu. Ale neskôr som si uvedomila, že práve opak je istým druhom sebectva. Dokázať opustiť korene, pretrhnúť všetky väzby... Dlhú chvíľu ma potom mrzelo, čo som povedala. Ale už sa to nedalo vrátiť..."

# Vráťme sa k festivalu, kvôli ktorému ste tu. V Bratislave sa po vstupenkách zaprášilo. Akú publicitu a popularitu má v Prahe jeho pendant?

"Myslím, že veľmi dobrú. Ale slovenské divadlo veľkú publicitu v Prahe ani nepotrebuje. Je po ňom velikánsky hlad... Ja osobne si určite nenechám ujsť Astorku a Uja Váňu, a ak budem mať čas, pôjdem sa pozrieť aj na ďalšie predstavenia. Neviem, či je aj u vás taká situácia, ale v Čechách sa už zasa vrátilo to čudné nutkanie chodiť do divadla, stretávať sa tam. Pre herca je to určite fajn, keď má plno, ale táto situácia v sebe nesie akési zvláštne napätie. Vo vzduchu cítiť, že sa niečo deje. Že divadlo už opäť trochu súvisí s politikou. Je to dobré?"