Za experimentálny kúsok v experimentálnych priestoroch možno považovať hru parížskeho bohéma Jeana Geneta Slúžky, ktorá od novembra patrí do repertoáru stále sa hľadajúceho divadla West. Pochmúrny, až dekadentný príbeh-nepríbeh, ktorý skrsol v hlave zlodeja, dezertéra, udavača a dôsledného vyznávača poetiky zla, si rozohrávajú dve služobnice a ich pani pred divákmi pohodlne usadenými za kaviarenskými stolíkmi. Červené pozadie, svetlá i rekvizity od začiatku podčiarkujú motívy, ktorými sa nechávajú unášať tri ženy vo svojom konaní - vášne, zmyselnosť a erotika, nenávisť. Hra sa tak celým ladením a svojou trúfalosťou zaradiť sa do zásuvky "erotickej hry" stáva čímsi zvláštnym a pikantným. Niečím, čo nechce divákovi pripraviť pohodový večer. Koniec-koncov, Genet vo svojom živote nezažil nič pekné, a teda nič pekné svetu ani neponúka... Predstavenie je zreteľnou čiarou - v tomto prípade nielen prestávkou - rozdelené na dve časti. V prvej sa dve slúžky obnažujú (aj doslova, veď Bibiana Ondrejková dobrých 30 minút zvláda svoju úlohu celkom nahá) zo svojej nenávisti k panej i k svojej oddanosti k nej, ktorú nedokážu prekročiť. V druhom dejstve sú na scéne tri ženy. A každému je jasné, že šálka s otráveným čajom nezostane nevypitá... Hra je celá presiaknutá erotikou. Nie však šteklivou, príjemnou, ale ťažkou, zvrátenou a zabíjajúcou. Také sú aj vzťahy medzi ženami. Posúvajú príbeh pomaličky ďalej, no samé sa už nikam nemôžu vyvíjať. Sú smrteľne choré, stojaté. Toto všetko musia dokázať "predať" a vydať zo seba na javisku predovšetkým dve mladé herečky, na ktorých je jednoznačne hlavná ťarcha predstavenia, a zdá sa, že si toho nabrali na plecia príliš. Hra je brzdená viacerými hluchými, zdĺhavými miestami nekonečného prezliekania a vyzliekania šiat, neproporčná, bez zaujímavej, prirodzenej gradácie. Chýba Polákov nadhľad, zmysel pre detail, narážku, ktoré sme fascinovane sledovali v chválospevmi obťažkanom Cyranovi (Štúdio S, Astorka). Akoby si autor a hra tentokrát neporozumeli. Vidíme ženy, ktoré trpia, nenávidia, hľadajú; vidíme ich nahé telá, smrť aj útek. Napriek tomu prichádza na konci neodbytný pocit, že sa to všetko v sto minútach kdesi stratilo...