Na prievidzskej autobusovej stanici neskoro večer vykrikuje postarší muž. Je pod parou. Lyžiarsku čiapku vo farbách slovenskej trikolóry má stiahnutú hlboko na uši, pod zamastenou vetrovkou skrýva obnosený pulóver a na ľavom pleci má prehodenú cestovnú tašku. Poneviera sa okolo nástupišťa, tackavo obchádza ľudí čakajúcich na spoj a nahlas hundre. Vzbudzuje odpor, šíri nervozitu. Nezaútočí? Nezačne žobrať o zopár drobných na pivo? No chlapík so spustnutou prešedivenou bradou do nikoho nezapára. Iba čosi zašomre, poučí o politike, potom zvrtne reč, aby v monológu obsiahol Boha, zemeguľu i smrť.
Štefan Blaho.
Päťdesiatštyriročný muž, ktorého rodina pochovala. Druhého januára tohto roku mal Števo vystrojený riadny pohreb.
Všetko sa zbehne tak akosi odrazu. Dvadsiateho šiesteho decembra, na Štefana, stojí o 21.15 hodine pred bytom pani Blahovej, bývalej Števovej manželky, policajt a vysloví nepríjemnú správu. Okolo šiestej večer došlo na križovatke pri Železničnej stanici v Prievidzi k tragédii. Pod zadné kolesá autobusu, osmičky z mestskej hromadnej dopravy, padol akýsi muž a zomrel. Podľa výpovede svedkov ide o Štefana Blaha. Kto iný ako rodina - hoci Števo dal pred ňou prednosť tuláckemu životu - môže lepšie identifikovať obeť?
Najstaršia dcéra Jana, matka dvoch detí, sa statočne zhostí nepríjemnej úlohy. Prvýkrát v živote prekročí prah patológie. Len chvíľku pozerá do tváre zarasteného, strhaného muža a prisvedčí. "Je to on." Jana odchádza domov a zo skrine vyťahuje čierny odev. Aký bol, taký bol, predsa len to bol otec. A v pamäti, našťastie, nie sú len smutné spomienky.
Potom sa na patológiu vyberie i syn Milan a najmladšia Danka. "Dobre by bolo vidieť jeho ruku," prehodí Milan. Dana vie, čo má na mysli: otec kedysi dávno, o polnoci na Silvestra, vítal Nový rok s pyrotechnikou a explózia mu poškodila necht. Lenže v studenej miestnosti, keď patológ odkryje tvár mŕtveho muža, je hlava plná iných myšlienok. Obaja prisvedčia. Je to otec. Bujná sivá brada, pod očami vačky. Mlčky sa poberú domov.
Najstaršia dcéra si spomenie i na administratívny detail. Treba dať zablokovať otcov účet v Sociálnej poisťovni. Po dôchodok by si už nemal kto prísť.
Pohreb bude jednoduchý a bez kňaza. Pozve sa len najbližšia rodina. Žiadne vytlačené parte, žiadne smútočné oznamy. Aj tak znie konečný účet na 6000 korún. Deti sa naň bez slova zložia. Aký bol, taký bol...
Rakva klesne do zmrznutej zeme, na čerstvý hrob zapichnú drevený kríž. Tam dolu, meter sedemdesiat pod podrážkami topánok leží teraz muž, ktorý kedysi nebol zlým otcom. Chodieval s deťmi na výlety, zo služobných ciest zvyčajne priniesol sladkosti. Potom prišiel zlom. So Števom sa čosi stalo. Odišiel od rodiny, prespával v kanáloch, zbieral papier, železo, fľaše a popíjal. S kamarátmi, sám, ako prišlo. Alkohol urobil zo Števa iného človeka. Človeka, za ktorého sa jeho deti začali hanbiť.
Štvrtého januára, dva dni po pohrebe, sa na prievidzskej pošte odohrá zvláštna scéna. Poštová úradníčka prekvapene pozrie na zarasteného, spustnutého chlapa, ktorý od nej požaduje penziu. "Váš účet je zablokovaný." Števo sa rozčúli, čo to má znamenať!? Začne sa poplach. Pošta, polícia, príbuzní. Nikto neverí, že by sa čosi také mohlo stať. Žeby si usmrtený, pochovaný človek mohol dva dni po vlastnom pohrebe prísť ako keby nič po dôchodok? Všetkým je trápne. A smutno. "Bol to náš životný omyl," povie najmladšia Danka.
Rodina - že by jeden závidel
Za dverami útulného bytu, kde Števo už zo desať rokov nebýva, pokračuje seriál z Dallasu. Doma sú Števove dcéry s vnučkou. Radšej by sledovali televíziu, ako zhľadúvali v pamäti spomienky na otca. Hnevá ich, že z rodinného nešťastia je kuriozita, ktorá sa objavila takmer v každých novinách i v rádiu. Taká hanba!
Staršej Janke sa nechce spomínať, začne Danka: "Bol, aký bol... ale otca máme len jedného." Premýšľa o ňom. "Bol tvrdohlavý. Čo si myslel, aj povedal. Chcel čosi dokázať sebe aj iným, nevedel si priznať chybu."
Taký otec. Niekedy bol fajn, inokedy urobil krik. Ako v iných rodinách. Ale potom... "Keď mal takých štyridsaťštyri, začal viac piť," pripojí sa Janka. Ale prečo? Mali v tom prsty problémy v podniku, kde pracoval? Išlo o to, že sa pod jeho zlepšováky podpisovali druhí? Alebo to, že ho v šesťdesiatom ôsmom vyliali zo strany a kvôli tomu stále ponižovali? Alebo preto, že prišiel o vodičák a zo šoférskeho miesta degradoval na závozníka? Dcéry sú presvedčené o tom, že za alkohol nemohlo rodinné prostredie. Rodina fungovala. Ale presvedčiť otca, aby sa šiel dať liečiť do protialkoholickej liečebne, sa nepodarilo. Zbalil si radšejkufre a odišiel do Ostravy fárať do bane. Posledný pokus nevyšiel. Drinu odplavoval alkoholom. Keď sa vrátil do Prievidze, stal sa tulákom. Deti oňho stratili záujem. Ťažko bolo odpustiť otcove útoky: "Keď si vypil, bol agresívny, aj zle robil, nadával, okná rozbil, dvere dokopal, zámku zničil, my sme z toho mali nervy preč. Mama si to nezaslúžila, za všetko, čo robila, ako sa starala..." spomínajú Števove dcéry. Lenže okresné mesto je príliš malé na to, aby deti z času na čas nestretli potulujúceho sa otca. Raz ho uvidia tlačiť káru s haraburdím kamsi do zberu, inokedy počujú, ako opito vykrikuje po večerných uliciach... "Keď je triezvy, tvári sa, že nás nevidí, keď je opitý, oplzlo nám nadáva."
Obidve sestry sa stále vracajú k tomu omylu. "Viac sa pomýliť nedá - ako nespoznať vlastného otca," tvrdí Danka. Jana dodá: "Bola by som za to dala ruku do ohňa - ak to nebol môj otec, tak ja nie som ja. Možno sme urobili chybu, že sme sa rozhodli na pohrebe vystaviť už zatvorenú truhlu, aby sme si ho pamätali živého. Ak by sa mu vtedy niekto lepšie prizrel, možno by zistil omyl."
Sú ľudia, ktorí Blahove deti ľutujú, no sú aj takí, čo sa im smejú a majú ironické poznámky. "Už som sa z toho skoro dostala, ale stretla som sa s jednou takou osobou, čo sa na nás veľmi smiala - a už som zase tam, kde som bola. Brat sa aj hanbil ísť do roboty, lebo po pohrebe mu mnohí kolegovia, čo poznali aj otca, prišli vyjadriť sústrasť," povie Danka. "Je to nepríjemné... Odvtedy ani jeden poriadne nespíme, trápime sa tým."
Števo, ktorého vždy oklame dáma
Desiateho januára, v čase, keď si sestry vo vykúrenej obývačke skladajú mozaiku zo spomienok na otca, brúsi Števo kdesi po Prievidzi. Je večer, mrholí. Kde sa tára? Námestie pri Priore je vyľudnené, prázdno je i v podchode, i na trhovisku, nesedí u Detvana, nepopíja v Semafore. Len na autobusovom nástupišti je živo. Uzimeným ľuďom sa opileckým hlasom prihovára urastený vyšší muž s prešedivenými dlhými vlasmi a spustnutou bradou. Ľudia otrávene odvracajú oči. Muž si napriek tomu melie svoje. Vypĺňa hlasom celé nástupište, no málokto mu rozumie. Za pivko v teple krčmy všetko rád zopakuje.
Števove slová naoko nemajú veľký zmysel. Ale bezduché opilecké reči to nie sú.
"Ja mám rád Slovensko, ja mám rád celú zemeguľu. Ja som nešťastný človek. Neviem hrať dobre šach, lebo ma vždy oklame dáma. Ja hrám šach o život. Ten šach hrá so mnou Boh." Nad pollitrákom piva vytiahne z vetrovky peňaženku a vyloží na stôl hŕbu cestovných lístkov zo železnice. "Kde spím? Vo vlaku, na stanici. Ďakujem Pánu Bohu, že sú niektorí sprievodcovia, čo ma nechajú, keď vidia, že spím. Ja niekedy za 5 korún prejdem aj sto kilometrov, čestné slovo, aj osobákmi, aj rýchlikmi. Po celej republike jazdím. Aj v Košiciach som bol, aj v Bratislave, aj v Olomouci, aj v Žďári nad Sázavou." Lístky mapujú jeho nočný život od 25. decembra po Nový rok. Najskôr putuje z Trenčína do Teplej, odrazu, ešte v ten istý deň, sa objaví v Žiline a jachá za päťkorunáčku do Dolného Hričova. Z dvadsiateho šiesteho, v deň, keď si ho pomýlili s neznámym mŕtvym, údaj chýba. No už dvadsiateho siedmeho spí na trase Púchov - Ladce a Silvester oslávi v Bratislave.
Števo povie: "Nie je dobré byť tulákom, ale má to niečo do seba. Čo mi chýba? Peniaze nie! Deti a vnúčence mi chýbajú," tvrdí človek, ktorý sa rodine vyhýba, a keď náhodou stretne v meste dcéru s vnučkou, nadáva im oplzlými slovami. "Nie som s nimi, hoci by som mal, ale som rád, že stačia na všetko samy. Nie som hrdina, ale ani nerobím nič proti deťom. Hanbil by som sa, keby som robil niečo proti nim." Nehnevá sa, že v cudzom chlapovi v márnici videli svojho otca. "Odišiel som od nich v takom čase, keď ony mali rôzne starosti a ja som im nerozumel. Ja som taká hyena..." Števo odchlipne z piva a zakričí čosi na kamaráta - podobne spustnutého chlapa - na druhom konci krčmy. Potom celkom zreteľne vysloví: "Ja sa bojím atómovej smrti. Čo to znamená? Mochovce! To zabije tento svet. Ja som sa tam bol pozrieť s jedným pánom, ktorý tvrdil, že Mochovce idú bez pary. A som mu povedal, chlapče, to sa predsa nedá - robiť elektriku bez pary."
Števa Blaha trápi atómová smrť viac ako vlastný zamotaný osud. Lebo Števo je bezdomovec, alkoholik, tulák - a ekológ.
Kto leží v hrobe?
Nad čerstvým hrobom s vencami a dreveným krížom sa množia otázniky. Koho to vlastne pochovali? Bezdomovca, akým bol i Števo? Vie sa o ňom, že mal bradu, že bol zanedbaný, spustnutý, že mu chýbal doklad o totožnosti. Ale žeby nikomu nechýbal? Ani kamarátom od kontajnerov, personálu v zberných surovinách, ani kumpánii v najlacnejších krčmách?
MUDr. Štuler z Ústavu súdneho lekárstva martinskej Fakultnej nemocnice, ktorý neznámeho muža pitval, si spomenie na niekoľko detailov: neznámy mal v krvi alkohol. "Je pravdou i to," dodáva patológ, "že pacient bol po úraze prevezený najskôr na anestéziologicko-resuscitačné oddelenie v hlbokom bezvedomí. Personál ARO sa ho snažil všetkými dostupnými prostriedkami oživiť, no pre značný rozsah a závažnosť poranení to bolo nemožné."
Podľa policajných zdrojov môže byť exhumácia tela zložitejšia, ako by sa dalo očakávať. Zem zaťažujúca veko rakvy je ťažká, vlhká. Otvoriť hrob tak, aby pritom nedošlo k poškodeniu tváre nebožtíka, ktorú musia kriminalisti odfotografovať a použiť ako identifikačný znak pri určovaní totožnosti, si preto zrejme vyžiada viac času, než v takýchto prípadoch býva zvykom. Fotografia nebožtíka by sa mala v najbližších dňoch objaviť v publicistickej relácii Polícia pátra na televíznych obrazovkách. Momentálne sa očakáva, kedy prokurátor povolí exhumáciu, o ktorú požiadalo Okresné veliteľstvo Policajného zboru v Prievidzi.
V hrobe s dreveným krížom neleží Štefan Blaho, hoci je na ňom dodnes jeho meno. Keď sa objavil na pošte, policajti si opäť pozvali jeho deti, aby identifikovali, či tulák požadujúci penziu je ich otec. Do miestnosti na policajnej stanici, kde sedel Števo, vstupovali deti po jednom. Každý prisvedčil, to je otec. Janka prišla v čiernom. Števo Blaho sa jej opýtal: "Za koho nosíš smútok, dcéra moja?"
Neodpovedala.
