Na Slovensku, kde politika takmer úplne stratila tvár, vzdala sa ideálov a ich reflexie a stala sa len oportúnnym bojom o priazeň voličov a o moc, je kniha politika-profesionála takmer čímsi nepredstaviteľným. Dnešní slovenskí politici nielenže nevedia písať, ale často hovoria do vetra a ešte častejšie si protirečia, takže akýkoľvek súbor ich prejavov by zrejme automaticky vyznel v ich neprospech.
Lenže naša politika mala nie tak dávno aj ideály, aj ľudí, ktorí ich boli v každodennej praxi schopní rozvíjať a presadzovať. Jednou z takých osobností bol nepochybne Svetoslav Bombík, zakladateľ Slovenského inštitútu medzinárodných štúdií, ktorého do politického diania zavial november 1989 priamo zo študentských lavíc, odkiaľ si priniesol zápal aj ideály, úspešne ich presadzujúc v prostredí slovenskej zahraničnej politiky.
Svetoslav Bombík tragicky zahynul v januári 1995. Rok po jeho odchode vydala Slovenská nadácia pre európske štúdie v spolupráci s jeho manželkou a blízkymi spolupracovníkmi pod názvom Bližšie k Európe výber z jeho štúdií a článkov. Tento výber je viac než svedectvom triezveho politického myslenia. Je predovšetkým dokumentom odročených politických nádejí. Týmito veľkými nádejami boli a zostávajú vstup Slovenska do západných bezpečnostných štruktúr, úspešná kooperácia v strednej Európe, decentralizovaná regionálna politika a napokon zmena duchovnej klímy na Slovensku v prospech ideálov liberálnej demokracie. Ten, kto poznal Svetoslava Bombíka osobne, vie, akú dôležitosť pripisoval práve duchovnému a kultúrnemu prvku, ktorý bol pre neho predpokladom realistického politického uvažovania a konania v globálnych i lokálnych súradniciach. Len prítomnosť kultúry môže byť základom racionálnej vyhranenosti, ktorú S. Bombík ako osobnosť vlastnil a vyžadoval a ktorú považoval za dôležitý faktor progresívneho politického pohybu. Ak v článku Akú chcú Slováci Európu? z roku 1994 na okraj politických prešľapov a prešľapovania z miesta na miesto napísal, že "potrebujeme väčšiu vyhranenosť našej štátnej politiky, stranícko-politického života i verejnej mienky, aby sme zvýšili svoje schopnosti odpovedať a reagovať na základné otázky európskej integrácie" (s. 154), mal tým na mysli práve politickú kultúru a prihlásenie sa k duchovným tradíciám, ktoré môžu byť morálnou oporou pri budovaní štátu.
K týmto tradíciám patria tie myšlienkové a duchovné prúdy, ktoré ústia do liberalizmu. Poučený diskusiou medzi L. Kováčom a V. Mináčom o slovenskom národe, ktorú koncom 80. rokov publikovali Slovenské pohľady, prihlásil sa k pragmatickému, v zásade antiromantickému chápaniu slovenského národného pohybu. Táto názorová vyhranenosť priniesla ovocie nielen v Bombíkovej zahraničnopolitickej činnosti. V publicistike napríklad jasne ukázal, že práve nedostatok racionálnej kultúry vedie k fatálnemu zmäteniu politických pojmov. V tomto chaose sa nachádzame dodnes: články o liberalizme, ktoré Bombík uverejnil svojho času v Kultúrnom živote, žiaľ, nevyvolali v čase svojho publikovania želanú diskusiu, hoci, ruku na srdce, potrebovali by sme ju ako soľ. Bombíkovo vydanie Štúrovej knihy Slovanstvo a svet budúcnosti, ku ktorému napísal polemickú štúdiu a ktoré takisto mohlo vyvolať aktuálnu a konštruktívnu debatu, vzbudilo len podráždenie u tých, ktorí pre stromy nevidia les.
Svetoslav Bombík zreteľne videl, že ignorovanie progresívnych tradícií myslenia, únava a oddávanie sa starým politickým klišé by mohli mať pre Slovensko fatálne dôsledky. Jedným z nich by bol samospád krajiny do východnej Európy. V článku O bezpečnosti Slovenska celkom jasne varoval: "Existuje len NATO a chaos na Východe, s ktorým bezprostredne susedíme." (str. 129). Tradícia, ktorú vyznával proti laxnosti takzvaného bridžizmu, sa vyznačuje decizionizmom a kooperatívnosťou; jej výsledkom musí byť pripojenie Slovenska k západnej Európe. A tu je zdroj ďalšej nádeje, s ktorou Bombík spájal budúcnosť Slovenska. Vyplynula z presvedčenia, že Slovensko vždy patrilo a dodnes patrí do západného kultúrneho a civilizačného okruhu. Nádej, ktorá sa s týmto presvedčením spája, dnes opäť hrozí odročením.
Je mnoho myšlienok v článkoch Sveťa Bombíka, ku ktorým sa bude treba vrátiť a ďalej ich domyslieť. Na záver azda len dva postrehy, ktoré, žiaľ, akoby zapadli, hoci raz určite pomôžu osvetliť spletité súvislosti našej nedávnej histórie: Keď Svetoslav Bombík píše o "Amerikánoch", ktorí po roku 1989 podporili vznik samostatného slovenského štátu, upozorňuje na to, že tieto snahy neraz vyplývali len z projektovania sociálno-psychologických problémov príslušníkov "národa bez domova" v americkej spoločnosti. Ďalším, žiaľ, rovnako nedoceneným postrehom je progresívne chápanie pojmu "národ", pod ktorým Bombík v súlade so západoeurópskou a americkou tradíciou nerozumie len tradičný, stredoeurópsky pojem etnika, ale aj mnohoetnické spoločenstvo, ktoré v rámci jedného štátneho útvaru stmeľujú spoločné záujmy a identity.
Autor: ADAM BŽOCH (Svetoslav Bombík: Bližšie k
