vetvy zasa maďarský Cigán a stará matka bola presvedčená komunistka.
Opát zenového kláštora vo francúzskom Cubjacu, ktorý vraví, že cez budhizmus lepšie porozumel Kristovi, ovláda džudo, džiu-džitsu, karate šotokan, v čínskom kláštore dostal tvrdé lekcie v kung-fu a naučil sa i bojovému umeniu kempo, však už odložil samurajský meč. "Už nie som bojovník, pretože som sa v tomto živote druhý raz narodil," povie skromne a naznačí, že viac než všetky bojové umenia sveta je meditácia a hľadanie dobra v sebe samom. "Lenže k meditácii som dospel cez utrpenie a bolesť, ktorú mi často spôsoboval boj," dopovie samuraj a zdá sa, že to tajomstvo je celkom prozaické. Hoci Roshi Kaisen nevlastní žiaden hmotný majetok a k životu mu, ako podotýka, stačí iba úprimné srdce a priateľský úsmev, jednako, z času na čas, sadne za volant kláštorného auta, Alfa Romeo 164 v pretekárskej úprave, a vyrazí na misie. "Po diaľniciach jazdím rýchlo, až 260 km za hodinu, pretože sa potrebujem často okamžite presunúť za priateľmi zo Slovenska, Česka a Poľska." Vo štvrtok v bratislavskej reštaurácii Modrá guľa poskytol pre SME trojhodinové interview.
Ako osemročný ste sa po rozchode vašich rodičov presťahovali z francúzskeho Noyonu do Poľska k starým rodičom z otcovej strany. Netúžili ste zostať radšej s matkou? Nechcela vás?
"Povedzme radšej, že matka nemala čas, aby sa o mňa starala. Vlastnila kaviareň a neustále v nej pracovala. A keďže som už vtedy často utekal do lesa a hral sa na pustovníka, otec rozhodol, že musím byť vychovávaný. Poslal ma preto k svojej matke - presvedčenej komunistke."
Vo Wroclawe ste spoznali utrpenie, fyzickú bolesť, neodôvodnené domáce tresty. Dovoľte mi z vašej knihy Mních bojovník odcitovať repliku babky, ktorá vám raz, keď ste pred ňou ušli, povedala: "Počúvaj, ty malá krysa! Ak ma ešte raz vyľakáš, kopnem ťa do zadku a ty vyletíš tak vysoko, že skapeš od hladu, kým sa vrátiš." Samuraj vo vás sa teda zrodil z nenávisti a utrpenia?
"Áno, kdesi tam bol začiatok. Lenže potom, keď som bol v Číne, cvičenia v chráme Waitan boli ešte tvrdšie a meditácie len pomaly prinášali úľavu. Ukrutne ma bolelo celé telo. Vtedy som pochopil, že práve vďaka tvrdej babkinej výchove, vďaka tomu, že som sa vo Wroclawe naučil znášať bolesť od kopancov a bitky gumenou hadicou, mohol som vydržať náročné cvičenia v chráme. Keď som sa s babkou po dvadsiatich rokoch opäť v Poľsku stretol, mala týždeň pred smrťou. Plakala a prosila ma o odpustenie. Odvetil som: `To ja ďakujem za všetko, čo si mi urobila.` Zomierala s úsmevom na tvári."
Do džuda a džiu-džitsu vás zasvätili kaukazskí učitelia telocviku Uvlov a Orlowski. Vtedy, v roku 1960, vám pripadali ako sadisti. Zmenili ste dnes na nich názor?
"Dnes ich nepokladám za sadistov, ale za skutočných vychovávateľov."
Povedali ste, že počas pobytu v Poľsku, vo veku 8 až 15 rokov, ste sa často búrili proti komunizmu. Prepáčte, ale vzhľadom na ten vek to znie neuveriteľne. Máte na mysli pasívnu vzburu miništranta v sakristii wroclawského kostola?
"Búril som sa ideologicky. A nie v kostole, ale priamo v babkinom dome, čo už samo osebe zaváňalo hroznou bitkou. Viete, otec pracoval vo wroclawskej zlievárni a často rozprával robotníkom o Francúzsku. Koľko je tam ovocia v obchodoch, koľko syrov... miestna polícia ho osočila za šírenia antikomunistických myšlienok a chcela ho uväzniť. No nebúrte sa proti tomu! Otec po roku odcestoval späť do Francúzska a vo mne sa zahniezdilo presvedčenie, že poľský policajný komunizmus nie je nič dobrého."
Po návrate do Francúzska ste cvičili štyri roky s pomocou japonského univerzitného školiteľa karate šotokan, no v situácii, keď vás ohrozuje pouličný bitkár, zdreveniete. Znamená to azda, že bojové umenie je vám nanič, ak nepoznáte seba samého?
"To je presné. V takýchto situáciách musíte poznať všetko o svojom vlastnom strachu. Len potom sa ho dokážete zbaviť. Ten obávaný pouličný bitkár sa volal Sokowski a bol Poliak. Vysoký, mohutný chlapisko, čo nemal nič v hlave a ľuďom naháňal strach. Ja som pred ním utekal do lesa. A premýšľal som: Pôjdem do Číny, urobím tam zo seba tvrdého chlapa a potom Sokowskému všetko zrátam! Teraz to znie možno komicky, ale bola to zrejme aj zásluha Sokowského, že som našiel cestu k budhizmu."
K súboju medzi vami a Sokowským už potom neprišlo?
"Keď som sa vrátil z Číny, dostal som vo Francúzsku prácu na farme pri koňoch. A šéf mi hovorí, aby som vraj zašiel do stajne poodhadzovať hnoj. Má to vraj v pracovnej náplni ktosi iný, ale ten na robotu kašle. `Prečo nerobíš poriadne svoju robotu,` chlapče, spýtal som sa svalnatého muža stojaceho chrbtom ku mne. `Ty si nejaký múdry,` odsekol neznámy, otočil sa a okamžite zaujal bitkársky postoj. Bol to on. Sokowski. Spoznal ma a zaútočil. Použil som proti nemu Yoko-Geri (v terminológii karate kop do boku -pozn. red.) na plexus solaris. Okamžite bolo po bitke. Po čase sa z nás stali priatelia a Sokowski patril medzi mojich najlepších žiakov pri meditačných cvičeniach. Žiaľ, už nežije. Zastrelili ho v roku 1975 v Paríži, keď v predvolebnom období lepil na steny domov plagáty akejsi politickej strany."
Spomenuli ste - poznať svoj strach. Ale aký je na to recept?
"Človek musí nasledovať skutočného majstra transmisie."
Sám by to nedokázal?
"Mne sa to podarilo vďaka majstrovi Deshimarovi...."
Čo vám pomohol pochopiť, aby ste prešli od bojového umenia k zenu - meditáciám v sede?
"Naviedol ma na cestu, kde človek pochopí, že najdôležitejšie je dobro. A bojové umenie nie je dobré pre nikoho. Aby človek našiel v sebe ozajstný pokoj, musí prestať s bojovým umením. To bol zároveň aj najväčší boj v mojom živote: boj vnútri so sebou samým. Na jednej strane som túžil vyniknúť v kung-fu, no fascinoval ma aj pokoj a dobro, ktoré rozdávali starí majstri."
Rozhodujúce je teda dobro. Súhlasíte aj s tézou, že v každom z nás je dobro i zlo a že tieto dva fenomény by mal človek udržiavať neustále v rovnováhe?
"Pre tých, ktorí nepraktizujú zenové meditácie, je to, o čom hovoríte, mimoriadne dôležité. Pre mňa je zasa dôležité byť ďalej, ako je dobro a zlo. Snažím sa dostať za tieto pojmy, chcem byť jednoducho nad nimi. A túto možnosť bojové umenia neposkytujú."
Byť nad dobrom aj nad zlom?
"Stáva sa, že s pochopením tohto dualizmu majú ľudia problémy. Vysvetlím to: ak konám zo svojej čistej podstaty, všetky moje činy sú čisté, pretože dobro aj zlo sa rodia z čistej prirodzenosti. No keď sme priamo v čistej prirodzenosti, ocitáme sa mimo dobra a mimo zla. Pochopiť by vám to pomohla meditácia. Je to tajomstvo zenu. Pozrite sa, dobro aj zlo je ľudský výtvor a náhľad na oba fenomény sa v priebehu histórie môže meniť. Komunisti si napríklad mysleli, že to, čo robili, bolo dobré. Jednoducho čo je dnes dobré, zajtra môže byť zlé. Skutočná dobrota sa však nemení. Ak sme v pondelok dobrí a v utorok už nie, nemáme v sebe skutočnú dobrotu."
Učenie majstra Deshimara vás priviedlo do Číny, kde ste na štyri mesiace prenikli za múry chrámu Waitan. Čo to urobí s kresťanom, keď sa stretne s Budhom?
"Hm, dobrá otázka. Poviem to takto: Budha dal metódu, Ježiš dal srdce. Ja osobne som zistil, že lepšie rozumiem učeniu Krista, ak dosiahnem prebudenie v meditácii. Napokon, aj Ježiš našiel pravdu vďaka meditácii. Mám ho rád, často ho čítam, ale budhizmus je praktickejší. Vidím to v tom, že Kristus nemal čas učiť prakticky."
Ktorá z troch základných budhistických otázok bola pre vás najťažšia:
Prečo sme sa narodili? Aký je zmysel života? Ako zomrieť a ako ukončiť utrpenie ducha?
"Najťažšia a najdôležitejšia je tá posledná - ako ukončiť utrpenie ducha. Lebo ak ukončíme jeho utrpenie, oslobodíme svojho ducha od ega. Chápte to tak, že ego je iba závesom, ktorý nám bráni vidieť zmysel života. Ľudské telo môže byť choré, staré, môže umierať. Utrpenie tela nemôžeme ukončiť, ale s duchom to urobiť možno. Ako? Podarí sa vám to v okamihu, keď nájdete pôvod bolesti, keď ju prijmete a transformujete na inú energiu. Pre mnohých je to však problém: Bojujú proti utrpeniu, o ktorom si myslia, že ho zapríčinili iní. Druhí sú ďalej a pochopia, že oni sami sú pôvodcami vlastného utrpenia. A to je tá pravá chvíľa, aby sa z utrpenia stalo tréningové miesto, kde môže človek rozvíjať svoje dobré stránky."
V Číne vás lákal kláštor Šao-lin, ktorý sa u našej, prevažne teenegerskej verejnosti spája s televíznym seriálom Kung-fu...
"Seriál o Kanovi, ktorého hral David Caradine, bol sympatický svojou budhisticko-taoistickou filozofiou. Majster v kung-fu chodí po krajine, rozdáva ľuďom pokoj, šíri dobré rady a ak treba, bojuje, aby pomohol odstrániť nespravodlivosť. No podľa budhizmu by takýto hrdina nemal zraňovať. A ak to už aj urobí, mal by sa potom o terč svojich úderov postarať, ošetriť ho a následne začať s prevýchovou. Nemôže jednému pomáhať a druhému zároveň škodiť. Budhista nerobí rozdiely."
Indián Jerry z kmeňa Šošonov, ktorý sa usídlil v Medzeve pri Košiciach, povedal, že všetky hrané filmy o Indiánoch boli zlátaninou výmyslov. Čo si myslí samuraj Roshi Kaisen o Kurosawových Siedmich samurajoch?
"Je to pravdivý film. Samuraj bol schopný za hrsť ryže riskovať život v boji proti niekoľkonásobnej presile. Bola taká doba. Nejestvovala polícia a ľudia si prenajímali bojovníkov ako žoldnierov. Tiež som zažil podobné situácie."
Prišli za vami, vy ste vzali meč a šli ste pomáhať?
"Presne tak. Bolo to pred dvadsiatimi rokmi vo francúzskych Pyrenejách. Navštívili ma ľudia z vedľajšej dediny. Báli sa. Vraj k nim chodieva akási banda motorkárov a za bieleho dňa im pred vlastnými očami vykráda domy. Vieme o vás, že ste bojovník, vraveli, pomôžte nám."
Znie to ako moderná verzia starej japonskej legendy...
"Vzal som si zbraň a prišiel do dediny v čase, keď banda rabovala. Niektorých sa mi podarilo zastrašiť, s ďalšími som sa bil. Odvtedy sa už v dedine neukázali. Boli však aj nebezpečnejšie situácie. Raz som v lese videl, ako poľovníci dobíjajú palicami postreleného jeleňa. Mali strelné zbrane a ja som na nich zaútočil mečom. Potom som mal problémy s políciou... Nerád o tom hovorím."
Prečo sa vyhýbate rozhovorom na samurajskú tému?
"Viedol som vtedy iný život. Keď prišli také chvíle, vedel som byť divoký. Teraz je už všetko za mnou. Vďaka budhizmu som sa narodil po druhý raz. Lebo aj v jednom živote sa dá dvakrát narodiť. Aj Kristus vraví: Iba tí, ktorí sa dvakrát narodili, môžu porozumieť."
Nedávno ste vyjadrili názor, že človek by nemal zabiť ani komára, ani myš, pretože raz aj zo živočíchov môže byť v ich ďalšom živote človek, ktorý bolesť z predchádzajúceho života môže útočníkovi vrátiť. Veríte na reinkarnačnú pomstu?
"Opravím vás: verím na transmigráciu a teda aj na pomstu, ktorá súvisí s transmigráciou."
V čom je rozdiel?
"Transmigrácia je prenos. Celý výsledok mojich skutkov počas života je zároveň pamäťou a pokračuje aj po smrti. Je to energia. Je v nej veľa nenaplnených túžob a želaní, ktoré chce energia splniť tým, že ich k sebe pripúta. A transmigrácia je výsledok tohto procesu vyjadrený zdanlivo nezmyselne: som to ja a nie som to ja. V tomto zmysle ovplyvnia všetky skutky z môjho predchádzajúceho života môj nasledujúci život."
Čo však s tými, ktorí vo svojom živote zabili? Komára, muchu, človeka? Majú ešte šancu zachrániť sa?
"Možno tiež mali zlú starú mamu. Môže sa im stať, že budú žiť v komunizme, budú cvičiť karate, stretnú učiteľa a budú sa veľmi trápiť. Myslím si však, že záchrana týchto ľudí je v nich samotných. Ak ten, čo kedysi chytal muchy a hádzal ich ako potravu pavúkom, to už nechce robiť, bývalé hriechy sa zoslabujú a miznú."
Vyzdvihujete bohatstvo ducha nad materiálnymi statkami. Niekto však môže namietnuť, že jeho slobodu zväčšujú peniaze.
"Prial by som si, aby všetci ľudia boli bohatí. No ak máme príliš veľa túžob, zrodí sa utrpenie. Poznáte ten príbeh? Bol jeden indiánsky náčelník, ktorý každé ráno vyšiel pred teepe, zahľadel sa na prériu a povedal: Dnes je dobrý deň na smrť. Chcel tým povedať, že zomrieť podľa svojho želania - to znamená byť šťastný. Šťastný i z toho mála vecí, ktoré máme."
Autor: Zhováral sa JURAJ MRAVEC
