Štefan Žáry je jediný zo slovenských spisovateľov, ktorý už niekoľko rokov sústavne píše o umeleckých druhoch spomienkové eseje, ako sám tento žáner nazval. Z piatich takto tematicky orientovaných kníh (Snímanie masiek, 1979; Stovežatý básnik, 1981; Zlatoústi rozprávači, 1984; Rande s básnikmi, 1988; Anekdotický slovník slovenských spisovateľov, 1996) sa iba posledná líši abecedným usporiadaním a šírkou záberu od memoárovo-úvahového útvaru, ktorý použil v uvedených esejach.
Zdá sa, že v Žáryho tvorivom potenciáli posledných desaťročí nadobudlo prevahu čerpanie z vlastnej pamäti, čo však neznamená ústup jeho fantázie, lebo akokoľvek hodnoverne a dokumentaristicky spoľahlivo sa pri rozprávaní cudzích životopisných historiek tvári, dalo sa najmä v anekdotickom slovníku ľahko zaradiť, že mnohé si primyslel, či priam vymyslel.
Neinak je to aj v najnovšej Žáryho knihe, ktorej dal romanticko zveličený názov Spanilej múzy osídla a vnady alebo Malé literárne múzeum (Q 111, Bratislava 2001), pričom tá druhá časť názvu je priliehavejšia.
Knižka predstavuje kaleidoskop spomienok na uplynulých vyše päťdesiat rokov literárneho života na Slovensku, hlavne v Bratislave. Žáry, „chodec“ po našich literárnych dejinách a vlastne ich spolutvorca, objavuje aj pre staršie generácie, o mladších ani nevraviac, svet dávno zaniknutej umeleckej bohémy, ktorý rozkvital ešte v čase jeho básnických začiatkov, a rozhodujúcimi dejiskami boli bratislavské kaviarne Štefánka, Grandka a Luxorka i nespočetné viechy.
Žáryho kapitolky nie sú radené chronologicky: na začiatku sa autor zamýšľa nad históriou bohémy vôbec, potom nad slávnymi kaviarňami, v ktorých sa schádzala a ktoré prešli do dejín umenia: napríklad v Prahe Union alebo Slávia, v Paríži Rotonde, u nás najmä tie tri uvedené kaviarne. Majitelia týchto podnikov vychádzali svojej špeciálnej klientele všemožne v ústrety, boli tam dokonca k dispozícii umelecké časopisy. Žáry priblížil čitateľom redakčné kaviarenské stoly Smreka a Lukáča, obliehané prispievateľmi, na ďalších stránkach vypočítava a charakterizuje vtedajšiu kultúrnu tlač, potom sa vracia k vlastným začiatkom, aby vzápätí predstavil kŕdeľ nádejných poetiek alebo sa rozpísal o zahraničných návštevách v Bratislave (Iľja Erenburg, Pablo Neruda, Paul Eluard, Tristan Tzara). Všade sú to skôr momentkové zábery ako podrobnejšie opisy, skôr dojmy ako názory. Dozvieme sa tu všeličo aj o antikvariátoch, o budmerickom spisovateľskom zámku, o profesiách spisovateľov.
Z tohto neúplného prehľadu vidieť, že jeho kniha má potrebnú pestrosť a zároveň - ak odhliadneme od zjavných fabulačných partií - aj kultúrnohistorickú hodnotu. Nápadné je, že Žáry určité javy a fenomény doby nehodnotí, iba konštatuje; výnimkou je kapitolka o socialistickom realizme, kde na margu uverejňuje svoju satiru z oných čias: „Pokapala na salaši slanina / povedali na súdruha Stalina. / Ale Stalin, prefíkaná zelina, / zvalil všetko na súdruha Lenina. / No aj Iľjič vymknúť z kaše vedel sa: / zvalil vinu na Marxa a Engelsa!“
V mozaike spomienok, ktoré plynú ľahko a uvoľnene, mi sem-tam prekáža autorov kvetnatý štýl a niektoré viac trápne než smiešne slovné hry (Budmerice označuje ako spisovateľskú Downing Street, ale to len preto, aby si mohol kvázizavtipkovať: „Dal im strýc“). Kniha nemusela vyjsť s takým množstvom tlačových chýb.
Do memoárového fondu našej literatúry pribudlo teda dielo, ktoré by malo byť pre autora výzvou, aby sa pustil do autobiografickej knihy spomienok.
