fondov. Všetky menované fenomény určitým spôsobom vzájomne súvisia. Dá sa povedať, že na seba nadväzujú. Zásahy zo strany štátu obmedzili činnosť niektorých portfóliových a strategických investorov. Prvým učebnicovým príkladom je kauza Prvej slovenskej investičnej spoločnosti (PSIS). Ministerstvo financií odňalo 30. marca 1995 tejto spoločnosti licenciu. Štátny tajomník MF SR, pod ktorého pôsobnosť spadá regulácia kapitálového trhu, Jozef Magula zdôvodňoval sankciu voči PSIS ochranou záujmov podielnikov a akcionárov fondov.
To sú však len slová. Toto rozhodnutie má však iný politicko-ekonomický rozmer. Medzi skutočné príčiny odobratia licencie môžeme pravdepodobne považovať negatívny postoj súčasnej moci k investorom, ktorí nie sú s ňou spätí. PSIS v prvej etape využila väzby na zdroje Investičnej a rozvojovej banky a neskôr oslabila úlohu tejto banky v nej samotnej. Medzi dôležité komponenty ekonomickej stránky kauzy patrí aj to, že podielové a investičné fondy spravované touto spoločnosťou mali na svojich majetkových účtoch majetok v nominálnej hodnote približne 7,5 miliardy korún a súčasne mala PSIS dominantné postavenie medzi fondmi v druhej vlne kupónovej privatizácie. Ak by súčasná koalícia pripustila realizáciu druhej vlny kupónovej privatizácie podľa pôvodných projektov, pripustila by tým podkopanie ekonomických základov vlastného fungovania v spoločnosti. Druhým prípadom je banskobystrický PSIPS, ktorý obdobne ako PSIS nemá väzby na súčasnú moc.
Po odňatí licencie PSIS nastala panika. Najmä medzi podielnikmi najväčšieho podielového fondu Sporofond. MF SR utŕžilo odmenu bumerangového efektu. Podielnici začali žiadať o spätné odkúpenie podielov. Je to podobne, ako keby MF SR začalo ohovárať VÚB v záujme ochrany vkladov občanov.
Nedôvera v investovanie
do cenných papierov
Výsledkom administratívnych zásahov MF SR je podlomenie dôvery obyvateľstva v kapitálový trh a kolektívne investovanie ako také. MF SR neakceptovalo ani to, že Najvyšší súd rozhodol o tom, že postup jeho v podstate nie je "kóšer". MF SR pozabudlo na jednoduchý fakt, že drobným akcionárom nie je len ten investor, ktorý svoje investičné body investoval priamo do vybraných akciových spoločností, ale aj ten, kto investoval do fondov. Koniec koncov bola to slobodná vôľa každého občana, ktorý si kúpil kupónovú známku a zaregistroval sa v rámci prvej vlny kupónovej privatizácie. Súčasný stav, ktorý vyvolalo MF SR, sa zrejme nedá nazvať inak ako zámerná diskreditácia kolektívneho investovania a kapitálového trhu vôbec. Dnes je skôr prekvapením, že na našom trhu sa ešte nachádzajú zahraniční portfólioví investori. Najväčšie subjekty majú zmrazené portfóliá. Znamená to, že nemôžu obchodovať a vytvárať zisky. Ministerstvo financií tým vytvorilo najhoršiu štartovaciu čiaru pre penzijné fondy, ktoré v zahraničí sú ako subjekty kolektívneho investovania hnacím motorom kapitálového trhu. Bez nich nie je možné fungovanie mnohých nadnárodných spoločností.
MF SR tým nepriamo ohrozilo aj slovenskú ekonomiku. Prečo? Preto, lebo základnou funkciou kapitálového trhu je alokácia voľných finančných prostriedkov. Ináč povedané, podnik môže získať financie vydaním nových akcií a ich predajom na kapitálovom trhu. Kto však bude u nás investovať do akcií? Po tom, čo sa u nás udialo, zrejme len minimálny počet investorov. Budú to tí, ktorí sa neboja významného ratingového faktora kapitálového trhu. Hovorí sa mu zvyčajne politické riziko.
Výsledkom opatrení MF SR je to, že PSIS je nútená rozpredávať portfólio. Tento fakt sa stal jedným z motívov preskupovania síl na kapitálovom trhu. To sa odohráva pod taktovkou tých subjektov kapitálového trhu, ktoré sa lojálne správajú voči existujúcej štruktúre moci. Napriek tomu, že v súlade s existujúcou legislatívou existujú limity, ktoré obmedzujú vlastníctvo istého percenta akcií jedným subjektom, koncentrácia vlastníctva sa stala každodenným javom kapitálového trhu. Jedno z ustanovení zákona o cenných papieroch v znení neskorších predpisov hovorí o tom, že ten subjekt, ktorý vlastní viac ako 30 percent akcií, by mal verejným prísľubom ponúknuť ostatným investorom kúpu ich akcií za určitých podmienok. Ak chcú investori obísť túto klauzulu, používajú na to jednoduchý postup. Dá sa opísať nasledovne: V prvej vlne kupónovej privatizácie určitý subjekt založil investičný fond. Neskôr odkúpil zakladateľ tohto fondu jeho akcie od individuálnych investorov. Tým ho vlastne kontroluje. Ak by chcel posilniť svoju pozíciu v istom podniku, zväčša založí na tento účel ďalšiu akciovú spoločnosť, prípadne ďalšiu spoločnosť s ručením obmedzeným. Tieto spoločnosti nakupujú akcie tých istých akciových spoločností, ktoré má v držbe tento fond. Ak ich má v portfóliu aj iný fond a nechce ich predať, stáva sa to, že jedna zo spoločností nakúpi akcie tohto fondu. Nie je to proti ustanoveniam legislatívy. Iba sa tým obchádza potreba verejného prísľubu. Pre akciové spoločnosti je tento jav skôr pozitívny. Ich majiteľmi sa stávajú skutoční strategickí investori. V tomto postupe nie je nič zvláštne, len to, že niektoré subjekty využívajú zásahy štátu na kapitálovom trhu, aby posilnili svoje pozície v bonitných spoločnostiach.
Autor: redaktor, Slovenský Profit
