DÜSSELDORF (TASR) - Výrobca precíznych váh, firma Mettler-Toledo v Albstadte už v roku 1986 zviedla flexibilný pracovný čas. Pracovníci prichádzajú a odchádzajú, kedy chcú, a napriek tomu tu nemôže byť reč o lajdáctve. Naopak, 200 zamestnancov firmy vyprodukuje ročne obrat vo výške 100 mil. mariek, chodia radi do práce a málokedy sú chorí. Regulovaný 8-hodinový pracovný deň vyšiel z módy. Zázračnými slovami 90. rokov sú konto pracovného času, koridor pracovného času, rok sabatu a čiastočný úväzok. Flexibilita pracovného času znamená zosúladenie trvania a rozdelenia času optimálne podľa potrieb podniku, zamestnanca a zákazníka. K tomu tiež patrí, že nie každý zamestnanec musí odpracovať plný čas. Keď sa pracovný čas rozdelí flexibilnejšie, dali by sa stroje a zariadenia lepšie využívať, stúpla by produktivita a klesol by čas amortizácie. S prechodom na flexibilný pracovný čas súvisí aj celkom nová pracovná a mzdová štruktúra. Pevnú hierarchiu nahradí skupinová práca, odpadnú drahé nadčasy, ktoré budú nahradené novými pracovnými miestami. Len v západnom Nemecku by sa týmto spôsobom vytvorilo 814 tisíc pracovných miest.
Napriek mnohým výhodám flexibilného pracovného času, polovica nemeckých podnikov ho naďalej zaznáva. Firmy sa obávajú, že zamestnanci budú menej pracovať. Zamestnanci sa len ťažko vzdávajú pevne stanoveného "fajrontu". Veľa robotníkov pracujúcich v akorde sa nechce zriecť príplatkov za nadčasy. Odbory majú strach z možného vykorisťovania pracovníkov. Ako právnické zábrany sú uvádzané argumenty, že podľa Zákonníka práce môžu zamestnanci pracovať denne maximálne 8, prípadne 10 hodín. Okrem toho stoja v ceste flexibilizácie pracovného času aj tarifné zmluvy. Pritom väčšina flexibilných modelov vôbec neprekračuje zákonných 10 hodín. Ani tarifné zmluvy nie sú prekážkou flexibility. Preto neexistujú už žiadne argumenty za pevný pracovný čas.
