ými" formuláciami napríklad o médiách, morálnej obrode spoločnosti, ústave a právnom štáte, a skutočnými doterajšími krokmi vládnej koalície, ktoré naznačujú, nakoľko možno predkladanému programovému vyhláseniu dôverovať. Pritom "dôverovať" z dvoch hľadísk - nakoľko myslí vážne vláda svoje pozitívne vyhlásenia a urobí všetko pre ich splnenie, a nakoľko chce splniť vyhrážky voči všetkým inak zmýšľajúcim, ktoré sa v texte vyhlásenia nachádzajú v hojnom počte?

Najdôveryhodnejšie (predovšetkým z hľadiska zahraničia a dôverčivého sympatizanta vládnej koalície) vyznievajú formulácie o "transatlantickej orientácii" a smerovaní do Európskej únie (mimochodom, táto organizácia sa v dokumente spomína vyše štyridsaťkrát), čím sa už vláda vôbec netají - a v porovnaní so známym bonmotom, "ak neuspejeme na Západe, obrátime sa na Východ", je posun rétoriky vlády západným smerom jednoznačne pozitívny. Rovnako so sympatiami sa dajú prijímať záväzky typu "postupne prispôsobovať legislatívne a technické normy smerom k Európskej únii" či "formovať hospodársku stratégiu a tomu prispôsobovať nástroje menovej, fiskálnej, rozpočtovej a colnej politiky v súlade s podmienkami a kritériami Európskej únie", čo by mohlo znamenať skutočnú prozápadnú orientáciu SR, a teda aj podporu zo strany všetkých protransformačných síl na Slovensku, opozičné nevynímajúc. A kto by už nechcel, aby sa položili "základy na dosiahnutie porovnateľnej výkonnosti ekonomiky a životnej úrovne obyvateľstva s vyspelými krajinami Európy na prelome tisícročí - najneskôr do roku 2010", ak to "umožní plnohodnotnú integráciu Slovenska do európskych štruktúr"?

Rovnako dôveryhodne (predovšetkým z hľadiska zahraničia a nedôverčivého sympatizanta opozície) vyznievajú tvrdenia, že stranícka rozmanitosť "nesmie viesť k permanentnej politickej kríze, resp. k jej rôznym skrytým podobám", že "bude dôsledne rešpektovaná vôľa voličov, ktorá v sebe obsahuje aj zaradenie poslanca k určitému politickému zoskupeniu v parlamente" (čo zaváňa imperatívnym mandátom), čím je "určené politické spektrum parlamentu, ktorého zmena počas jeho funkčného obdobia nie je občiansky demokratická" (čo zaváňa ústavnými zmenami), že "v záujme politickej stabilizáce politického života vláda pripraví novelizáciu zákona o politických stranách, volebných zákonov do NR SR a obecných zastupiteľstiev" (čo signalizuje účelové úpravy ústavného systému na mieru HZDS a príklon k demokracii "karpatského typu", ako vtipne napísal komentátor Nového Času).

Podľa rozporu medzi slovami a činmi súčasnej vládnej koalície (podrobnejšie sme o tejto schizofrénii písali v pondelok, hovorí o nich aj uznesenie výboru pre životné prostredie ) možno slovenskej vláde veriť, že sa pokúsi splniť skôr tie vyhrážky a "nedopustí ďalší vnútorný politický zápas", ako to sľuboval vo svojom prejave predseda vlády.

Či však túto vieru v schopnosti slovenskej vlády možno pretaviť do "vyslovenia dôvery", ako to požaduje čl. 113 Ústavy SR, dovolím si pochybovať.