Púť a osud filmu Vášnivý bozk bol odštartovaný s nebývalou hlučnosťou a pompéznosťou. Veľkolepá slávnostná premiéra sprístupnená širokej verejnosti ako oslava obyčajného faktu, že ďalší slovenský film je na svete. Široká reklama opakovane zdôrazňujúca žiarivosť hviezd aj atraktívnosť témy.

Manželská kríza, v ktorej sa ocitajú tridsiatnička Hana (Ivana Chýlková) a Igor (Jiří Bartoška) sa od náhodného momentu rozbieha do zdanlivo nesúvislého sledu stretnutí a skúseností, na ktorých konci zostáva Hanino odhodlanie odpútať sa od človeka, s ktorým ju dodnes spájali občasné návštevy kina a spoločné lôžko. Možno viac ako dôkaz nevery stojí na začiatku pochybností a životnej zmeny únava z rutiny, nepochopenia a odcudzenia.

Cesta, ktorou dospela k životnému rozhodnutiu, je pritom len cestou náznakov, nepridŕža sa žiadnej zreteľnej dejovej línie. Ľudia, ale aj miesta a veci, s ktorými sa Hana stretáva, neevokujú žiadne didaktické závery a poznania. Nejasne motivované konanie postáv, zdanlivo nelogické dialógy, ale aj stierateľná hranica medzi češtinou a slovenčinou robia "dej" (ak sa tak dá nazvať reťazec zážitkov a ich spracovania) nejednoznačným a príjemne napätým. Zostáva vecou diváka, z ktorej strany všetky Hanine väčšie aj bezvýznamné rozhodnutia uchopí a aký záver si urobí. Pretože film nie je ani tak vyjadrením názoru v rovine obsahovej, ako skôr realizovaním Šindelkových vizuálnych a pocitových fantázií spojených do katarznej púte hlavnej hrdinky.

Z troch rovín (melodramatická, magická a "akčná") tak najvýraznejšie vystupuje do popredia magickosť. Všetko magické, záhadné a nedopovedané slúži na profesionálne a pôsobivé využitie niekoľkých spôsobov filmárskeho rozprávania a "dorozumievania sa". Pritom vzťah Igora a Hany akoby zostával iba odrazovým mostíkom na prezentovanie rozličných - nepochybne zaujímavých a prepracovaných - obrazových metafor a symbolov, v ktorých sa režisér s chuťou pohybuje. Význam, ktorý chcela mať melodramatická línia, sa tak výrazne zmenšuje a vykreslenie nefungujúcej komunikácie je poňaté aj ukončené dosť priamočiaro. Hanin definitívny odchod sa potom môže javiť ako zdanlivo nesúvisiaci so situáciami, v ktorých sme ju sledovali, a myšlienka vzťahov sa trochu stráca popri snahe režiséra nechať čo najväčší priestor na konštruovanie, ale aj komunikáciu medzi tvorcom a divákom.

Film možno klasifikovať ako neustrážený debutantský experiment alebo aj oprávnený sympatický pokus hľadať nové prvky filmového stvárňovania medziľudských vzťahov. Zákonité porovnanie s posledným debutom generačného kolegu Semjana prináša spoločnú výraznú hru na efekt a celkovú "neokresanosť" debutu, štruktúru epizód s prácnym nachádzaním vzájomných súvislostí, remeselnú zručnosť, výlučnú civilnosť a zároveň vysokú senzitívnosť, ale aj zdravé, vo viacerých prípadoch bezchybné herecké výkony.