T ak ako je pre mnohých našich hokejistov snom zahrať si raz v severoamerickej Národnej hokejovej lige, tak aj pre našich novinárov je to nevšedná skúsenosť zažiť zápasy najlepšej klubovej súťaže na svete. V súčastnosti pôsobí v profesionálnej NHL päť slovenských hokejistov - Peter Šťastný v St. Louis Blues, Peter Bondra vo Washington Capitals, Jozef Stümpel v Boston Bruins, Pavol Demitra v Ottawa Senators a Žigmund Pálffy v New York Islanders. Mne sa podarilo prežiť s posledne menovaným zaujímavý týždeň na newyorskom Long Islande, dlhánskom ostrove tohto niekoľkomiliónového veľkomesta - preto sa spoluhráči Žiga Pálffyho aj on s nimi prezývajú "ostrovania". Dvadsaťdvaročný "Ziggy" - ako ho volajú v USA - bol výborným sprievodcom po tejto časti New Yorku, odkryl radostné i tienisté stránky svojho života v zámorí. Tu sú v poradí, ako som si ich zapísal do svojho bloku.
V HOTELI
Hokejista Pálffy pozná za tie roky mnohé hotely sveta, v posledných dvoch rokoch hlavne po USA a Kanade, ale najdetailnejšie sa vyzná v Marriotte, ktorý stojí len asi 300 metrov od haly Nassau Coliseum. A tak sa recepčná ani nemusela pozrieť do zoznamu: pri našej návšteve vedela spamäti, že "Ziggy" býva na izbe 440, avšak dopoludnia spí, lebo až neskoro v noci sa vrátili z dlhej série zápasov na Floride. Neželala si, aby sme ho vyrušovali. O to viac sa čudovala, že keď sme mu zatelefonovali na izbu, zaraz prišiel dole. "Ešte by som nevstával, ale krajanov tu nemám každý deň. Som tak rád, že sa opäť mám s kým porozprávať po slovensky!"
Hotel Marriott nie je lacný, jedna noc s raňajkami stojí 200 dolárov. Hráči Islanders majú polovičnú zľavu, jednako život medzi štyrmi stenami nie je Žigovi po chuti a podľa príkladu svojich spoluhráčov si aj on hľadá dom na podnájom. Nájsť ho však v New Yorku nie je vôbec jednoduché a na Long Islande mimoriadne zložité. Pomáhali funkcionári klubu, známi, no dlho sa nič neobjavilo. Na štyri mesiace chce málokto prenajať dom a ak áno, tak si zapýta peknú sumu. Pálffyho však už nebavia izby v Marriotte, potrebuje svoje súkromie vo väčšom priestore. Aj keď to bude stáť viac. Najlepšie by bolo spojiť sa s niekým, veď v dome bude miesta dosť. Keďže rovnako rozmýšľal aj obranca tímu Islanders Chris Loungo, s ktorým sa dobre poznajú z farmy v Denveri, vec bola jasná. "Rozmýšľal som, čo bude pre mňa výhodnejšie, zvažoval som plusy a mínusy. Stovka na hoteli, z ktorého som za päť minút chôdzou v hale, nie je veľa. Navyše v marci odchádzame na dlhé turné za našimi súpermi, nebudem tu bývať osemnásť dní. To všetko sa dá odpísať. Dám si vyprať svoje veci, na druhý deň ich mám čisté a vyžehlené. Fajn, to áno. Avšak hotel je vždy len hotel. Nie je to dom, kde mám svoju izbu, obývačku, spálňu, kuchyňu. Nešetrím peniaze za každú cenu, chcem viac pohodlia. Po ťažkých tréningoch a zápasoch ho nutne potrebujem. Preto som bol rád, keď mi priniesol Luongo čerstvú správu: našiel sa majiteľ domu, čo nám ho prenajme za 2800 dolárov mesačne. Berieme to. Už nebudem sám."
Dom síce nie je v Unionsdale, vo štvrti, kde hrá Pálffy hokej, avšak autom je v ňom asi za 15 minút, čo je na New York vskutku krátky čas. Konečne si bude môcť celkom vyprázdniť svoj veľký kufor a priniesť si aj kopu ďalších vecí z vlasti, ktoré má počas hotelového života odložené v úschovni. Vie však, že v novom domove musí rátať aj s návštevami Chrisovej priateľky, s ktorou sa bude Američan Luongo v lete tohto roku brať.
V HALE
Nassau Coliseum je kruhovitá stavba s rozsiahlym parkoviskom okolo nej. Zámer bol jasný, skoro všetci dospelí Američania jazdia autami a na športové či kultúrne podujatie chcú prísť pohodlne na štyroch kolesách. Ak už nie svojím autiakom, tak potom žltým taxíkom, ktorých po meste lietajú tisícky a šoféri druhých automobilov si na nich musia dávať zvýšený pozor. Návštevníka haly prekvapí prvý kontakt s ňou: hoci je nevysoká, vnútorný priestor je obrovský. Hracia plocha je totiž hlboko pod úrovňou zeme. V strede visí veľká obrazovka obrátená na všetky štyri strany, kde v prestávkach stretnutia bežia reklamy a častokrát opakujú zaujímavé momenty zo zápasu. Pod strechou visia vlajky s dosiahnutými úspechmi Islanders, ktorí vstúpili do NHL roku 1972: posledný triumf v Stanley cupe slávili v sezóne 1982/83. K trom veľkým dresom s "posvätnými" číslami 5 (Potvin), 22 (Bossy), 31 (Smith) pribudla pod strechou haly práve minulý týždeň, v deň zápasu s Buffalom, aj dvadsaťtrojka švédskeho rodáka Nyströma, ktorý taktiež patril do slávneho tímu na začiatku osemdesiatych rokov, a tak si ruský obranca Malachov musel zmeniť svoje súčasné číslo na 92.
Hala má miesta pre 16 297 divákov, no v regulárnej časti NHL býva málokedy vypredaná. Vlani boli Islanders s priemerom 12 098 na 14. mieste, teda kdesi uprostred v návštevnosti medzi 26 klubmi. V novej sezóne prejavujú Newyorčania o ich stretnutia približne rovnaký interes, najviac ľudí prilákal úvodný duel "ostrovanov" s Floridou v sobotu 21. januára. "Na tento deň nikdy v živote nezabudnem. Dal som v ňom svoj prvý gól v NHL, potom som pridal ešte jeden a porazili sme `pantherov' 2:1. Vyše pätnásťtisíc divákov po zápase aplaudovalo moje meno, takmer som sa rozplakal. Bola to krásna chvíľa," povzdychol si Pálffy, ktorý však odvtedy nemal už šťastie na góly a v ďalších šiestich stretnutiach vyšiel strelecky naprázdno. Jednako priaznivci tímu Islanders si už zvykli na "Ziggyho", a tak k najžiadanejším dresom súčasných hráčov sa okrem Turgeona s číslom 77, Kasparaitisa - 11, Vukotu - 12, Ferrara - 20, Flatleya - 26, Thomasa - 32, Hoguea - 33 sa zaradil aj nováčik Pálffy. Obchodníci na chodbe haly však zatiaľ objednávky na jeho tričko len registrujú, prvé dresy s číslom 68 majú predávať za 60 dolárov koncom februára. "Kúpte si vetrovku s farbami a nápisom Islanders, sú len za 75 dolárov a môže ich nosiť fanúšik každého hráča tohto klubu - aj Pálffyho," ponúkali nás šikovní predavači.
V ZÁPASE
"Či nastúpim, alebo zostanem v civile - to sa dozviem až na dopoludňajšom tréningu pred večerným stretnutím. Táto neistota rodí medzi hráčmi veľkú rivalitu, na tréningu praštia mantinely. Nikto nikomu nič nedaruje, každý hokejista sa chce pred trénerovými očami vytiahnuť. To je jeden z podstatných rozdielov oproti našej Extralige, kde som si bol s miestom v zostave Dukly Trenčín zakaždým istý a mohol som si v príprave dovoliť aj oddýchnuť alebo spraviť fintičku. V zámorí sa všetko robí už v tréningu na doraz. Kamarát-nekamarát, narážame do seba a korčuľujeme, čo nám sily stačia," hovorí Žigmund.
Po návrate z Floridy čakala Islanders trojica zápasov na domácom ľade. Túžil si zahrať proti Pittsburghu, kde pôsobia Česi Jágr a Martin Straka, ale po tréningu na nich na chodbe len smutne zavrtel hlavou - že nehrá. Bolesť v duši si vzápätí išiel vyplaviť na stacionárnom bicykli, pedále krútil takmer hodinu. Zišiel z neho mokrý ako myš. "Toto bol môj dnešný zápas," povedal sucho predtým, ako si schrupol v Marriotte pred večerným stretnutím. Prišiel naň čerstvo oholený, v obleku s kravatou, ako je to v NHL zvykom u všetkých hráčov. Nehrajúci hokejista má svoje miesto v hľadisku, kde sú aj niektorí ďalší hráči a funkcionári klubu. Nemal by si len tak ledabolo sadnúť medzi fanúšikov, alebo k svojim kamarátom či známym. Všetko má svoj poriadok. Žigo hľadel na ten zápas a najradšej by sa vari videl v čierno-žltom drese hostí. Vedení Jaromírom Jágrom si na ľade robili, čo len chceli. No predovšetkým - hrali hokej podľa jeho gusta. Veľmi podobný európskemu: vedeli podržať puk, zakombinovať a po prechode cez červenú čiaru sa ho nezbavovali nahadzovaním na zadný mantinel, aby ho vzápätí naháňali so súperovými obrancami. Dvaja Česi a štyria Švédi v zostave Pinguins dali hre "tučniakov" inú tvár, než poznáme u väčšiny mužstiev NHL. "Jágr je veľký hráč," uznanlivo povedal Pálffy na adresu lídra tímu Pittsburghu, keď zaznamenal gól a na ďalšie tri prihral. Jednoducho, bol neudržateľný. Obaja nosia na drese č. 68, ale dorásť výkonnostne na tohto hráča bude pre Pálffyho nesmierne ťažké. Na začiatku minulej sezóny si obliekol šesťdesiatosmičku aj zostave Slovenska na olympijskej kvalifikácii v Sheffielde a v slabej chvíli po dvoch dôležitých góloch z jeho hokejky v sieti Lotyšska so smiechom vysvetľoval, že šestku a osmičku si zvolil preto, aby sa raz vyrovnal Jágrovi. Po skúsenostiach v NHL je už podstatne opatrnejší: "Také niečo som mohol povedať len zo srandy... Číslo 68 mi skrátka pridelili, keď som pred troma rokmi prvý raz prišiel do kempu Islanders. Bolo voľné, a tak mi prischlo. Nerozmýšľal som nad tým, či mi pasuje alebo nie. A vôbec - nerád sa vraciam do čias, keď som sem prišiel prvý raz. Zaskočilo ma to, radšej som sa vrátil. Vlani som už vedel, do čoho idem."
Islanders s Pittsburghom prehrali 2:5, bol to už tretí neúspech za sebou, a tak hlavný kouč Lorne Henning musel niečo robiť. Zamiešal trochu zostavou a keď o dva dni čakal "ostrovanov" ďalší domáci duel s Buffalom, Pálffy tušil, že by si opäť mohol obliecť dres. "Už na tréningu sa kouč viac krútil okolo mňa, vysvetľoval mi, čo mám robiť. Zvyčajne tak robil pred stretnutiami, v ktorých som nastúpil. Po riadnom tréningu som si ešte pridal streľbu z pravého kruhu, makal som ako divý. Pán Henning sa svojmu remeslu rozumie a nepoviem zlého slovka naňho ani vtedy, keď ma odstaví. Ziggy, be ready - rečie mi vtedy, aby som bol stále pripravený. A ja driem, aby som bol prichystaný kedykoľvek naskočiť na ľad. Viem, že na ceste za víťazstvami potrebuje mať v zostave najlepších hráčov, aj keď občas sa do toho zapletú záležitosti biznisu. Ale treba to chápať, krútia sa tu veľké peniaze," vraví Žigmund.
V tú sobotu mal dobré tušenie, na "mítingu" v kabíne prečítal Lorne Henning zostavu a Pálffy bol v tretej formácii so skúsenými borcami Loneyom a Greenom. Žigo zahral veľmi dobre, viackrát po pravej strane pekne potiahol puk, jeho prihrávky mali oči. A tri razy aj nebezpečne vystrelil na Hašeka. Keď dal Loney v druhej tretine víťazný gól domácich, náš hokejista si našiel výhodnú pozíciu prd bránkou Buffala a bol pripravený zasiahnuť, ak by ho bol brankár tímu Sabres vyrazil. Nemusel, ale ukázal, že má nos na góly. "Škoda, že sme hrali často v oslabení, vtedy viem, že ma tréner na ľad nepošle. Často vraví, že mám v bránení rezervy, ale nevytýka to len mne. Zdá sa mi, že v tejto skrátenej sezóne sa nielen v našom mužstve viac než inokedy zakladá v prvom rade na obrane. Padá menej gólov. Hokejista je u trénera vtedy dobrý, ak si splní svoje defenzívne úlohy. Známe: `dopredu môžeš - dozadu musíš' tu platí ako vari nikde inde, čo môže byť pre niekoho prekvapením. Musím sa pousmiať, keď si spomeniem, ako bezstarostne som si mohol korčuľovať v zápasoch našej Extraligy a zväčša som vyčkával na dobrú prihrávku do brejku. V zámorí som už na to takmer zabudol. Hrá sa tu celkom iný hokej. Trénerova rada: Ziggy, musíš sa zlepšiť v obrane - mi už znie ako obohratá platňa. Čo mám robiť? Idem sa potrhať, aby som bol lepší, silnejší a získal stabilnejšie miesto na striedačke Islanders," dodáva.
Pálffyho trenčianski spoluhráči ho pomaly nebudú poznať - z tenkého chlapčeka sa za dva roky stal mocný chlap, namiesto "dukláckych" 72 kíl má dnes 85 kg - či akýchsi 174 poundov, ako si už zvykol na americké miery. "Mám na korčuliach väčšiu stabilitu, ťažko ma už prevrátiť na ľad. Môžem sa oprieť do súperov a dať tak najavo, že sa nebojím osobných stretov. Na farme som sa dokonca raz pobil, čo u mňa veru nebývalo zvykom - po zrážke s ruským obrancom Krivokrasovom sme obaja zhodili rukavice a už to šlo. Aj biť sa treba vedieť, spoluhráči mi vysvetľovali ako chytiť súpera, aby som mu odstavil ruku a svoju mal pritom voľnú. Vraveli mi, že v tej mastenici s Krivokrasovom som viac rozdal ako prijal, ale ja som bol hlavne rád, že to mám za sebou. Radšej mám hokej ako bitky. Tu sa im však nedá vyhnúť a človek musí byť pripravený na všetko," vraví Pálffy. V zápase s Buffalom v druhej tretine odvážne telom odstavil od puku známeho "pästiara" Maya a keď sa ten pozviechal z ľadu, išiel si bližšie obzrieť novú tvár v mužstve Islanders. Slová, ktoré zlostne zasyčal: "Keep head up!" (Drž hlavu hore!) si Žigo zapamätal a odvtedy dával zvýšený pozor na hráča s číslom 27. Odľahlo mu, keď si Maya zobral na mušku postavou lepšie stavaný obranca Islanders Dean Chynoweth a útočník Buffala mal na súboj nového protihráča. Známy rozhodca Koharski udeľoval v tomto ostrom súboji jeden trest za druhým, ale na rozdiel od našich hráčov, žiadny si k trestu nedovolil ani poznámočku. A ak áno, ako napríklad známy domáci útočník Hogue, okamžite pribudol vylúčenému ďalší dvojminútový trest. A bol pokoj. Jednoducho, rozhodca je v NHL tabu, o jeho výrokoch sa nediskutuje, nanajvýš ak sa príde do polkruhu informovať kapitán mužstva.
V KABÍNE
Šatne oboch tímov sú v podzemí pri ľade. Domáci majú svoje priestory hneď pri schodoch, hostia trochu ďalej. V kabíne "ostrovanov" je čistučko, vyhráva rocková muzika, jej decibely sú tak akurát. Žigove miesto je v ľavom rohu vedľa Chynowetha a Malachova. Výstroj si priniesol so sebou z Denveru, vyfasoval ju z klubu novú na začiatku sezóny. "Dostanem všetko, čo potrebujem. S tým nie sú v Amerike žiadne problémy," povedal. Korčule má bauerky, hokejky Victoriaville prídu z výroby presne na mieru s miernym zahnutím čepele, aby neprekročili povolenú hranicu 1,5 cm. Na zápas si ich prichystá tri a raz sa mu na farme stalo, že v zápase dve zlámal a triasol sa, aby vydržala posledná. Na cudziu by si musel privyknúť. Ako jediný v mužstve si však doteraz nezvykol na prilbu CCM, a tak na striedačke ho v klbku hráčov možno ľahko spoznať aj z ďaleka. Pálffy je stále verný Jofe. O výstroj sa starajú na to určení chlapíci, oni nosia ťažké tašky na zápasy vonku. Hráč si oblečie oblek, vezme do ruky diplomatku a elegantne kráča po chodbe štadióna, akoby bol sám on generálnym manažérom. Na zápasy sa zväčša lieta, Islanders používajú na cestu tam riadnu linku a späť špeciál. V lietadle sú už hodinu po stretnutí, čaká ich v ňom aj večera, a tak napríklad z teplej Floridy sa Newyorčania dostanú do terajšej zimy na severe USA skôr než Košičania po úmornej trase autobusom z Bratislavy.
Hneď za hlavnou prezliekacou miestnosťou v kabíne je ďalšia priestranná posilňovňa, kde medzi činkami, bicyklami prepotia hráči nejedno tričko. "Nikto tu nikoho nekontroluje, každý vie, že trénuje pre seba. Preto zvyčajne po dopoludňajšom tréningu si naložím dávky s činkami, posilňujem najmä od pása hore. Na zábavu nám potom slúži stolnotenisový stôl, kde často zvádzam rozhodujúce súboje o najlepšieho hráča s Malachovom. Z ľadu do posilňovne a potom občas aj k pingpongovým raketám, takže z tréningu vychádzam až po štyroch - piatich hodinách. To som už hladný ako vlk," pošúchal si brucho Skaličan.
Ako novinárovi mi dal jednu radu: nikdy nemožno vkročiť do kabíny hneď po prehratom zápase. Po vyhratom áno, vtedy sa mnohé veci tolerujú. Ale neúspech musí mužstvo najprv trochu prežuť, slovo má najprv tréner. Až keď sa otvoria dvere na "príjem", možno spovedať mužstvo. "Už pri podpisovaní zmluvy sa hráč dozvie, že novinára nemožno odmietnuť. Klub potrebuje reklamu, každá zmienka o ňom, o hráčoch v televízii, rádiu alebo v novinách sa cení. Úmerne s prestížou masmédií. Hneď na začiatku som spoznal asi päť žurnalistov z najväčších denníkov, ktorým sú hráči kedykoľvek k dispozícii, ale neodmietnu ani ostatných. Trochu som si poopravil názor na novinárov, u nás doma je vzťah klubu a hráčov k nim možno trochu iný. Vtedy som ich možno tak nepotreboval, ako je to dnes," povedal Žigmund.
V AUTE
"Ó, autá! Milujem ich. A v Amerike sa bez nich nedá žiť. Všade sa jazdí na štyroch kolesách a všetko je tomu prispôsobené. Autá, parkoviská, haly, štadióny, obchody, kiná. Len treba byť opatrný, lebo polícia sa s nikým nebaví. Ak vás zastavia, treba mať ruky na volante, aby bolo jasné, že nemienite útočiť. Inak držia ruku na zbrani a sú zlí. Našťastie, viem to zväčša z rozprávania spoluhráčov, lebo problémy s nimi som zatiaľ nemal. Na mojom červenom športovom autíčku Talon Eagle jazdím podľa predpisov - ak vidím pri vozovke tabuľu `limit 50' tak idem rýchlosťou 50 míľ za hodinu a nepreháňam to. Viem, že ťažkosti s rýchlou jazdou mali niektorí iní hokejisti a vraví sa, že múdry človek by sa mal poučiť na chybách druhých. A tak hoci môj športiak vytiahne aj vyše dvestovku v našich kilometrových mierach, neviem ako to chutí, lebo som ju nikdy nevyskúšal," vravel.
Talon Eagle so značkou zo štátu Utah, čo ho Žigo kúpil vlani na radu priateľa z farmárskeho mužstva za vyše 20 tisíc dolárov, parkuje pri hoteli Marriott a v pohode naštartoval aj pri teplote mínus 12 stupňov Celzia. Pálffy sa na ňom vybehol naobedovať sa do neďalekej pizzerie Baci. Dal prednosť mechanickej prevodovke pred automatickou, rýchlosti zaraďoval jemne, išiel pokojne, akoby si šetril svojho tátoša. Avšak keď pri obchodnom dome zaparkoval vedľa Mercedesu 500, vzrušil sa ako po dôležitom góle: "Tak o takomto fáre snívam. Raz ho chcem mať! Ak vydrží zdravie, verím, že o dva - tri roky by som si ho mohol dovoliť kúpiť." Pálffy je spokojný so svojou terajšou zmluvou, ale vie, že ak chce prostredníctvom svojho agenta žiadať viac, musí častejšie hrať a dávať viac gólov i prihrávok na ne. Skaličan má údajne ročný kontrakt na asi 200 tisíc dolárov
V Baci je v obedňajšom čase plno, ale len čo zbadajú usmievavé čašníčky Žiga Pálffyho, už nás usádzajú k stolu. "Talianska polievka a cestoviny ako minule?" spýta sa blondínka, ktorá ho obsluhovala naposledy. Hokejista chvíľu váha, či si má dať aj polievku, lebo pri nedávnom meraní mal 85 kíl a kondičný tréner mu doporučil dve kilá zhodiť. Nakoniec rozhodne hlad a rozkáže si aj polievku, s tým, že pri najbližšom tréningu si pridá pedálovanie na bicykli navyše. K tomu kola s ľadom - obed je hotový. Zaplatí 15 dolárov, päť nechá ako sprepitné.
Ďalšou jeho obľúbenou kuchyňou je japonská. V neobvyklej reštaurácii sedia hostia pri akejsi peci a šikovný kuchár pripravuje jedlo priamo pred zákazníkmi. Žigo si na druhý deň pochutil na kurčati s ryžou a dokonca sa snažil jesť paličkami, čo značne pobavilo dve černošky sediace vedľa neho.
V KINE
To, že Žigmund Pálffy je už napoly Američan som si uvedomil v kine. Film `Dumb and dumber' videl už raz v Denveri, je to vraj super. Jedna z nových amerických komédií o zážitkoch dvoch chudákov, čo našli kufor plný dolárov ho aj pri druhom sledovaní dobre pobavila, po stretnutí s Buffalom to bola vari tá najsprávnejšia relaxácia. Zjedol pri tom dvojlitrové vedierko popkornov a vypil liter coca-coly. Väčšina návštevníkov v plnom hľadisku konzumovala podobné občerstvenie. Žigo rozumel aj tým najzložitejším vetám, angličtina mu už nerobí problémy. To skôr naopak: keď sme sa stretli prvý raz, pochválil sa, že si na Floride kúpil `coat' a za nič na svete si nevedel spomenúť ako sa to povie po slovensky. Pomohol som mu. "Aha, kabát!" smial sa. Angličtinu sa naučil vlani, keď hral vo farmárskom mužstve v Salt Lake City a každú stredu chodil na lekcie k učiteľovi Johnovi, ktorý má rodičov spod Tatier. Až potom si uvedomil, čomu všetkému nerozumel pri pokynoch trénera v kabíne a aké je to dôležité poznať všetky jeho zámery do detailov.
NA NÁVŠTEVE
V Amerike žije veľa prisťahovalcov aj zo Slovenska. Z času na čas sa naši hokejisti s nimi stretnú na zápasoch, inokedy ich zoznámi náhoda. Na Floride sa Žigmund viezol v taxíku a už po krátkej konverzácii so šoférom v angličtine ju mohli zameniť za slovenčinu. Taxikár pochádzal z Trnavy a pri ďalšej návšteve tohto kúta USA ho už po zápase sám vyhľadá. Inú možnosť na osvieženie rodnej reči si "Ziggy" našiel v dome rodiny Hankeovcov neďaleko haly. Pani Marienka sa síce už narodila za morom, ale rodičia z Gemera hovorili doma po slovensky a ona si ich jazyk hrdo chráni. Na svojom volve nosí poznávaciu značku bez čísel, zato s nápisom "Zbohom" a keď na ňu občas v meste niekto zatrúbi, hneď vie, že sa stretli ľudia, čo majú korene v strede Európy. Mary Anna Hanke nepatrila doteraz medzi hokejových fanúšikov Islanders, ale už sa medzi nich radí. Odkedy pozná Žiga. V zápase s Buffalom ju bolo počuť v hľadisku a už sa teší na ďalšie stretnutia. "Je to dobrý chlapec, je nám s ním veselo. Mám synov veľkých ako on a rýchlo sa s nimi skamarátil. Hoci zájde k nám len občas, mám dojem, akoby som ho poznala dlhý čas. Na ľade cítiť, že nie je ako domáci hráči - pri hre viac premýšľa, má rýchle ruky. Cítim, že ak nepoľaví v tréningu, raz z neho bude veľmi dobrý hráč," potešila sa mamka Hanke. Snaží sa pripraviť Žigmundovi trochu domova, naposledy mu navarila kapustovú polievku a halušky. Bryndzu dostať kúpiť v obchode na 79. ulici v Manhattane.
Po prvých návštevách v rodine na Long Islande pobláznil Žigo do hokeja nielen jej deti, 12-ročný synovec Dany McCarney ho priam zbožňuje. S darovanou hokejkou od nášho útočníka by najradšej aj spával a prehovoril otca, aby išli za Pálffym do vzdialenejšej tréningovej haly v Asyate - takmer polhodinu cesty autom. Dany už zistil na mape, kde je Slovensko, ba našiel aj Skalicu. Fotku so Ziggym nosí do školy a spolužiaci mu závidia, že má také známosti.
Pálffy sa potešil, že má aj v ďalekom svete ku komu zájsť, prehodiť pár slov. Hoci sa pomaly udomácňuje v novom svete, nezbavil sa túžby po domove: "Keby som si mohol odskočiť, zaraz by som letel na Záhorie pozrieť rodičov, sestry, frajerku a dať si dva deci červeného z našej pivnice," vraví s úsmevom 22-ročný slovenský reprezentant. Čoskoro sa ho chystá pozrieť kamarát Stano Hazlinger, s ktorým sa v lete pripravoval na túto sezónu v rodnom meste, tak aby vedel, čo Žigovi za morom chýba.
