Pre režiséra - debutanta nie je typické siahnuť po historickej tematike. Český režisérsky nováčik Petr Hvižď začal svoj príbeh z 18. storočia so snahou uchrániť ho pred bolestivou aktuálnosťou aj za každú cenu novými znakmi, ktoré sa dnes očakávajú od každého "slušnejšieho" debutu.

Řád je naopak film s klasicky zrozumiteľnými postupmi vystavenia dejovej línie a postupného prehľadného uvádzania postáv do deja. Ťažiskom, ktoré dáva všetky vzťahy a akcie do pohybu, sú ľudia, nie tí so svojimi osobnými svetmi, pocitmi a trápeniami, ale ľudia ako symboly jednotlivých antagonistických svetov so svojimi nemeniteľnými "řádmi". Mladý nespokojný poručík (Marek Vašut), ktorý len neochotne plní rozkazy svojho veliteľa (Jiří Zahajský), má za úlohu priviesť späť do vojenského tábora zbeha (Saša Rašilov), ktorý našiel prechodné útočisko v kláštore. Tu narážajú vojaci na presvedčenie, ale aj moc a predsudky spoločenstva, ktoré podľa oficiálne vyhlásených hodnôt a svojich pravidiel predstavuje opak drsného prostredia armády. Konanie poručíka a predstavených kláštora (Jana Preissová, Jan Tříska) má však tie isté pohnútky a nakoniec prináša aj spoločný dôsledok. Citeľná príslušnosť a poslušnosť voči svojmu božstvu ochromuje človeka v ich konaní a stretnutie dvoch "řádov" má pre tretieho človeka tragický záver.

Zaujímavejší ako prekrývanie týchto odlišných prostredí je vo filme konflikt "řádu" so svedomím. Ľudia zviazaní príkazmi robia chyby a nie sú si istí, či dobro musí nutne prichádzať odniekiaľ zhora alebo ho možno rozlišovať vlastným posúdením. Ich poslania ich privádzajú k rozhodnutiam, ktoré by ako ľudia zbavení svojich funkcií nemuseli a nechceli robiť. Jediný, kto sa nakoniec dokázal oslobodiť, je novicka Barbora (Andrea Elsnerová). Ona jediná poznala tajomstvo ukrytého vojaka a nedokázala ho uniesť, no v závere ponúka novú alternatívu - preniesť na svoje konanie v zajatí "řádu" slobodu a spolu s ňou zodpovednosť.

"Řád" ide celkom opačnou cestou ako posledné debutantské pokusy slovenských režisérov. Hvižď sa snaží vysporiadať s nadčasovou témou poctivo, bez akýchkoľvek úletov a filmárskych vtipov. Obnosený problém svedomia je zasadený v zaujímavých súvislostiach a jeho večnosť necháva vyznieť na pozadí minulosti. Film, formálne uhladený, rozpráva, ale nepolemizuje. Je to debutantský počin prekvapujúco chladný, s poslušnou kamerou, typizovanosťou postáv a jasnými kontúrami príbehu, ale kto má rád silnú myšlienku, môže si prísť na svoje.