Práve som sa vrátil z dvojtýždňového pobytu v Rusku.
Pôvodne som chcel týmto aj skončiť, ale predsa to len trošku rozvediem. Nemám príliš veľké ilúzie ani o kapitalizme, ani o trhovom hospodárstve, ani o západnej civilizácii, ale nech to všetko, vrátane Severoatlantického paktu, bude akékoľvek zlé, je to celkom iste lepšie ako to, do čoho sa rúti slovenská zahraničná politika...
To, čo sa deje v Rusku, je oveľa nepríjemnejšie než krutý kapitalizmus. (Veľmi by som si želal, aby som tieto svoje obavy vedel vyjadriť tak stručne a výstižne ako trpaslík Janko Štrasser vo svojej básničke v SME, ale neviem. Budete si musieť prečítať množstvo slovíčok, kým to zo seba vytlačím. Ja som totiž ukecaný amatér. Ale keď je s tým Kamenistý spokojný...)
Už som tu raz spomínal Tamaru, učiteľku klavíra mojej dcéry, ktorá pochádza zo Sovietskeho zväzu. Milá Tamara (vlastne ani nie celkom ona, ale najmä jej manžel Saša) má fixnú ideu, že treba odísť z nekultúrnej Kanady, ktorá je plná primitívov a vrátiť sa do kolísky kultúry, do Moskvy, kde je ešte aj pre deti osobitná opera. Každý deň sa dá ísť na koncert. Možno pohovoriť s občanmi o literatúre, o umení. Nie sú tam vôbec materiálne zameraní ľudia. A vôbec, ušľachtilo sa tam žije... Toto všetko som si pravidelne vypočul vždy, keď som priviedol dcéru na lekciu, vrátane toho, ako šetria peniaze, aby si mohli v Moskve kúpiť byt. Keď sa dozvedeli, že idem do Moskvy, poprosili ma, či by som nevzal do Moskvy zopár maličkostí.
(Odbočka: s nosením maličkostí mám skvelé skúsenosti. Ako častý medzikontinentálny cestovateľ som sa už niekoľkokrát stal obeťou ľudí, ktorí trpia vášňou premiestňovať predmety z kontinentu na kontinent. V Bratislave ma na ulici zastavovali cudzí ľudia, aby som ich bratrancovi vo Vancouveri zobral zrkadlo, slivovicu i zobrané spisy Svätozára Hurbana Vajanského, keď už bývam v tej Kanade. Nedali si vysvetliť, že z Toronta do Vancouveru je takmer tak ďaleko ako z Bratislavy do Toronta... Rekord v tejto činnosti doteraz držal môj kamarát Ivo Solan z Avenue Road (tiež som ho už spomínal), ktorému bol nejakými ľuďmi v Bratislave zverený kufor o váhe tridsať kilogramov a zoznam predmetov v kufri sa začínal položkami: 1 panvica použitá, 1 betlehem slamený. Samozrejme, že betlehem, veď bol november a Vianoce sa blížili. Malý detail - adresát, ktorému bol kufor určený, nebýval vôbec v Kanade, ale v USA. Nevadilo, veď on si po ten kufor napokon prišiel. V marci nasledujúceho roku. Koniec odbočky. Netešte sa, ešte možno dáke budú. Dnes mám slinu!)
Poučený takýmito skúsenosťami som bol pripravený na všeličo, ale aj tak som sa trošku vydesil, keď som uvidel lodné kufrisko plné obnoseného šatstva a drobných predmetov dennej potreby. Tamarka mi vysvetlila, že všetko, vrátane kufra, nestálo ani dvadsať dolárov na blšom trhu a je to pre niekoľko ruských rodín, ktoré ma zahrnú do svojich modlitieb. Dostal som telefónne číslo jej priateľky, ktorá si po kufor mala prísť a mala sa mi potom aj kultúrne venovať, aby som sa trochu zušľachtil. Divadlá, opera, koncerty, rázovité jedlá... Nuž, stalo sa. Priateľka prišla, zobrala kufor, dala mi list pre Tamaru a viac som o nej nepočul.
Niekoľko zážitkov z Moskvy. Na letisku ma čakal Saša. Veľký, škaredý a svalnatý. Vyslal ho orchester, pretože (ako mi povedali), keby som si zobral taxík, mohlo by sa pokojne stať, že nikam nedôjdem. Ešte mi vysvetlili, že Saša je mafiózo, a že je to takto najlepšie, lebo mu platia a majú pokoj. O mafii sa ruskí občania bavia asi tak, ako my o počasí - bežná súčasť každodenného života.
Býval som v hoteli, ktorý ako jeden z mála nebol strážený ozbrojenými silami, ale civilnými zamestnancami v oblekoch. Na chodbách neboli dežurné! Asi preto stála jedna noc 362 $. Fľaša minerálky 12 $. Minúta telefonovania 11 $. Prostitútka 2000 $. Ako mi povedali, ani zďaleka to nie je najdrahší hotel v Moskve. Minerálku som kupoval v obchode, telefón som nepoužíval a inak som si pomohol, ako som vedel.
Moskovský symfonický orchester je veľmi dobrý, už som ich poznal, bol som s nimi pred rokom v Honkongu. Vtedy mi, podobne ako Tamara, tvrdili, že v Rusku je fajnovo, kultúrne, že emigrovať sa nepatrí. Teraz odo mňa takmer všetci pýtali adresy orchestrov v kapitalistickej cudzine. Pochopil som, keď som videl, ako žijú. Majú na ruské pomery nadpriemerné platy - 120-150 $ mesačne. Za jednu izbu v polorozpadnutom paneláku platia 50 $. Samozrejme, spoločný záchod, kuchyňa... Jednoizbový byt stojí od dvadsať do šesťdesiattisíc amerických dolárov. Napriek týmto pomerom ma tympanista pozval domov na večeru. Povedal, že bude pivo a ryba. A aj bola. Bolo nás päť a bola jedna ryba a jedno pivo. Tympanista mi porozprával, ako investoval životné úspory do jednej banky, ktorá sľubovala dvadsaťpercentné mesačné úroky, ale nanešťastie po jednom mesiaci skrachovala. Potom si najal mafiu, aby mu tie peniaze nejako zachránila, ale nepodarilo sa. Povedal, že bude musieť skúsiť nejakú inú mafiu. Po večeri mi chytili taxík - zásadne neoznačený, lebo v označených taxíkoch je životu nebezpečne - a povedali mi, aby som sa neopovážil po ôsmej večer chodiť na ulicu. Ja som sa do nejakých prechádzok ani nehrnul - Moskva vyzerá ako Disneyland po kobercovom nálete. Všade je mafia, dokonca niekoľko druhov. Moskvu a ministerstvá majú medzi sebou podelené. Práve keď som tam bol, zrušili v televízii reklamy, pretože vraj kvôli nim sú ruskí občania nervózni a skleslí. Je to možné. Asi by ste boli nervózni, keby vám v televízii ukazovali prací prášok, ktorý stojí polovicu mesačného platu... V takejto situácii ani detská opera veľmi nepomôže. A to ešte nezvolili Žirinovského za prezidenta.
Až keď som sa vrátil do Toronta, dozvedel som sa od Tamary, prečo mi jej kamarátka netelefonovala. Jej sestra si totiž jedno popoludnie vyšla so psom na prechádzku a z prechádzky sa vrátil len pes. Prvý týždeň telefonovali do nemocníc a na milíciu, druhý týždeň do márnic a ďalšie dva týždne už len zúfalo sedeli doma a čakali, čo sa stane. Po mesiaci nejakou šialenou náhodou našli milú sestru v jednej márnici, deň predtým, ako ju chceli pochovať do spoločného hrobu. Prešiel ju autobus a márnica má nedostatok administratívnych zamestnancov, takže nebola nikde zapísaná.
Jedným slovom, treba sa kamarátiť, podpisovať zmluvy, orientovať politiku, vybavovať bezvízový styk... Ruské pravíteľstvo bude nadšené, keď sa takto lacno zbaví aspoň niektorých svojich občanov.
(Odbočenie. Asi by som sa tomu nemal čudovať, veď s takou vládou, ako je momentálne slovenská, sa asi nebudú príliš baviť iní ľudia než Iránci, Kubánci a Rusi. A aj vláda sa lepšie cíti, keď sa baví s partnermi, s ktorými si rozumie po všetkých stránkach. Máte jednoducho pech, že premiér študoval v Moskve. Keby sa bol za doktora vyučil v Oxforde alebo na Harvarde - viete, kde by mohlo byť Slovensko dnes?)
Myslím si, že Slovensko potrebuje zákon na ochranu republiky ako soľ, najmä po prvom apríli, keď začnú prichádzať ruskí turisti. A nielen zákon, ale aj spústu policajtov alebo armádu. Obyčajný zákon túto republiku pred tým, čo som videl v Rusku, asi neochráni.
Aby som nezabudol, Tamara v ostatnom čase prestala hovoriť o návrate... Asi niekto v Toronte založil detskú operu.
