a Z. Zámečníková l Vydavateľstvo Votobia, Olomouc 1994
Napísať čo najpodrobnejšiu knižku o takej komplexnej a zároveň rozporuplnej osobnosti akou je Bob Dylan (vl. m. Robert Allen Zimmerman, nar. 24. 5. 1941), si žiada oceľové nervy, nesmiernu trpezlivosť a cit pre výber informácií. To všetko, ba možno ešte viac, má a aj to dokazuje britský dylanológ Clinton Heylin, ktorý rozoberá doslova "po molekulách" každý krok tohto folkového a rockového démona. Rok po roku, pieseň po piesni (nevynímajúc tie, čo nikdy nevyšli na platniach) komentuje autor tridsať albumov, ktorých väčšina riadne zamávala vedomím aj podvedomím vnímavého poslucháča akéhokoľvek hudobného vyznania. Knižka obsahuje citácie z dvesto rozhovorov s ľuďmi z Dylanovej blízkosti i s ním, veľmi citlivo vyberá z dostupnej dylanovskej literatúry, recenzií platní a koncertov. Je to najúplnejší obraz vysokej presnosti, ktorý však nezasahuje bigotne iba muzikantsko-textové záležitosti, ale citlivo zabŕdne do súkromia - "Dylan vždy veril, a nie bezdôvodne, v ženskú silu. Keď nakoniec stratil vieru v schopnosť žien, aby ho ochránili, nutnosť inej možnosti sa skutočne obrovsky rozrástla, a našiel to, čo ľudia v našej kultúre najčastejšie za rovnakých okolností nachádzajú: nekritickú pohostinnosť Ježiša Krista." Dylan sám o svojich interných veciach hovorí takto: "Ľudia sa o mne môžu dozvedieť všetko prostredníctvom mojich pesničiek, pokiaľ vedia, kde hľadať. Môžu ich postaviť vedľa určitých iných piesní a naskytne sa im jasný obrázok." Dedukcia textov nie je vždy jednoduchá, pretože u Dylana človek "nikdy nevstúpi dvakrát do tej istej piesne". Na obsiahlejšie poznanie slúži práve takáto biografia - aj keď myšlienkovo objavnejší je možno Michael Gray s rozborom textov v Song And Dance Man. Heylinovi však nemožno uprieť najväčšiu kompletnosť údajov a poznanie nahrávok vrátane pirátskych. Občas je ale tok údajov taký hustý, že laika môže tak trochu ubíjať - zatiaľ čo folkový záujemca vrní od informačnej rozkoše. Dylan hrá rád s kapelou, ale má veľkú nechuť k skúšaniu. Má však dobrý nos na výber hudobníkov, ktorí okamžite reagujú na jeho prípadné muzikantské nehody. Hovorí o tom basista Gerg Sutton: "Pretože Bob začal hrať Maggie' s Farm zle a cítil to, zrazu sa spýtal :,V akej sme tónine?' Hovorím: ,Hráme v G, tak ako si začal.' A on na to: ,Fajn, môžeme sa dostať do tej správnej?' A ja na to:,Čokoľvek nakážeš..." Takéto, ale aj iné kufanditné príbehy ozdobujú faktografické riadky a sú nesporným osviežením poznania. Hoci kniha končí rokom 1991 (odvtedy Dylan vydal ďalšie tri platne), jej čítanie a poznávanie nie je limitované letopočtom, je z radu encyklopedických publikácií s nekonečnou čitateľnosťou.
