Stanislav Párnický (1945, Piešťany), v roku 1970 absolvoval na Vysokej škole múzických umení divadelnú réžiu. Divadelné inscenácie: Rómeo a Júlia, Kým kohút nezaspieva, Škola žien, Tango, Letní hostia, Kto sa bojí Virginie Woolfovej, Traja mušketieri, Kolotoč... Televízna tvorba: Straty a nálezy, Hĺbkový rekord, Americká tragédia, Spálená košeľa, Hollywoodske rozprávky, Pustatina lásky, Prípad na vidieku... Filmy: Kára plná bolesti, Južná pošta, Šípková Ruženka, ...kone na betóne. V súčasnosti pôsobí ako režisér na Novej scéne v Bratislave a ako pedagóg na VŠMU. Dnes má v slovenských kinách premiéru jeho najnovší film ...kone na betóne ("voľné pokračovanie" filmu Štefana Uhra Pásla kone na betóne so scenárom Milky Zimkovej), ktorý svoj krst absolvoval 23. apríla v Košiciach.
# Akou mierou ovplyvňoval vašu prácu Uhrov film? Snažili ste sa čo najväčšmi priblížiť k jeho poetike, alebo ísť čo najvlastnejšou cestou?
"Pri každom filme existujú limity, ktoré sú dané materiálom, tematikou a v prípade '...kone na betóne' tu bolo ešte niekoľko vecí z minulosti navyše, ktoré vyzývali k tomu, aby som sa o ne pri nakrúcaní opieral. Herecké a kameramanské obsadenie, výrazný regionálny kolorit, postavy so situáciami prežitými v 'jednotke'... Chcel som, aby mal film ten istý stupeň komunikatívnosti, aby bol rovnako apelatívny a divácky príťažlivý. Štruktúru som sa snažil vymyslieť tak, aby sa pôvodného filmu dotýkala, nemohli sme sa jednoducho tváriť, že žiadny predchodca neexistuje. Skutočnosť, že už existoval film v predhistórii, nám pomohla narábať s inou časovou rovinou, ktorá už bola fixovaná v minulosti, v rokoch osemdesiatych. Zároveň bolo pre mňa dôležité, aby bol film svojbytný a aby v ňom zohrali svoju úlohu roky deväťdesiate."
# Neobávate sa, že diváci budú chcieť vidieť Johanku a ostatných v ich špecifickom svete a akési prvky súčasnosti by ich mohli otráviť?
"Nemalo by ich to otráviť. Samotný scenár je písaný veľmi živo, autenticky, a mojím cieľom bolo, aby si film tú 'živosť' zachoval. Dúfam, že tak ako sa ľudia spoznávali v prvom filme, dnešný divák sa nájde v jeho pokračovaní. Čas prítomný, jeho hektickejšie prejavy, rozpory a rôzne spoločenské pseudoaktivity... Konfrontácia vidieka a mesta nebola pre mňa dôležitá vo vykreslení rozporu idylickosti a drsnosti, ale v otázke, či je človek schopný uvedomiť si a zvládnuť svoj životný priestor. Bol by som rád, keby ľudia nechodili do kina len kvôli prechádzajúcemu filmu, aby sa naň prišli pozrieť aj mladší - tí, ktorí prvú časť nevideli a ktorí sa lepšie orientujú v dnešku ako v minulosti. Nešlo o precízne zhodnotenie súčasnej doby, pretože také niečo sa dá urobiť len s odstupom času a hodnotiaci obraz dneška môže vzniknúť možno o 20 rokov. Ale určité zrkadlenie doby je vo filme zreteľné. Film vždy v sebe nesie posolstvo o prítomnosti a o spôsobe, akým ju vnímame."
# Pokračovania čohokoľvek bývajú už dopredu kritikmi zatracované a odmietané...
"Nielen kritici, mnohí ľudia bývajú pri pokračovaniach skeptickí, a oprávnene. Je ťažké a zriedkavé nadviazať kvalitne na prvé úspešné filmy. S týmto filmom som zobral na seba veľké riziko, že by mohol popri jednotke zlyhať, že nebude fungovať sám osebe. Po úspešnej premiére v Košiciach a ohlasoch na ňu chcem dúfať, že sa tieto obavy nenaplnili."
# Napriek tomu, pani Milka Zimková tvrdí, že niektoré náhrady hercov boli vyslovene nešťastné. Hovorila najmä o Miši Čobejovej. Ako sa vy pozeráte na tieto kroky dnes, keď je film hotový?
"Myslím si, že Miša Čobejová je vo filme veľmi dobrá a plastická, okrem toho - bola jediným riešením. Ten film sme mohli takisto aj nenakrútiť. Keby sme neboli začali nakrúcať vo výrobnom termíne, (keď Veronika Jeníková - predstaviteľka Paulínky v prvom filme - nebola k dispozícii), pochybujem, že by film vôbec niekedy bol vznikol. Je tu napríklad krásna a posledná filmová postava Petra Staníka, ktorý by sa s nami odkladu nebol dočkal, a neviem si dosť dobre predstaviť, kto by ho mohol nahradiť. Film nikdy nie je predstavou jedného človeka, jeho realizácia je sled mnohých kompromisov. Preto niektoré filmy sa rodia ľahko, iné ťažšie a povinnosťou režiséra je tieto ťažkosti vo výslednom efekte a atmosfére skryť. Z času na čas aj proti vôli autora."
# Nemohli niektoré konflikty so scenáristkou súvisieť s tým, že sa o vás hovorí ako o režisérovi so silnou autorskou predstavou?
"Moja predstava je limitovaná a spoluurčovaná tým, že sa snažím akceptovať literatúru autora, z ktorého predlohy vychádzam. Ale tie, ktoré patria do mojej kompetencie, musím rozhodnúť v prospech výsledku filmu."
# Po vašom projekte sa na jún chystá ďalšia z mála premiér slovenského filmu, Šulíkovej Záhrady. Je aj pre vás fenomén slovenského filmu mŕtvy?
"Slovenský film ožije vtedy, ak ho prijme slovenský divák. Tváriť sa, že film robíme pre seba ako čisto duchovnú a nie aj divácku hodnotu, je len pseudozáležitosť. Ak vznikne 4 - 5 projektov, ktoré divák prijme a s ktorými sa dokáže konfrontovať, potom môže uveriť slovenskej filmovej kultúre. Dnes sa s filmovým produktom často spája pojem komercionalizácie. Ale táto skutočnosť by nemala zohrávať úlohu vo vzťahu slovenského diváka k slovenskému filmu. Problém amerických filmov v našich kinách bez ohľadu na to, či ich budeme prísne deliť na komerčné a nekomerčné, je v tom, že vychádzajú z úplne iných súvislostí a skúseností. Môže ísť o výborne nakrútený film - napríklad aktuálny Disclosure (Škandalózne odhalenie), ktorý rozpráva o pojmoch ako 'sexual harassment' a 'virtual reality', teda veciach, ktoré poznáme viac-menej z počutia, ktoré nás môžu zaujať, vzrušiť, ale nemôžeme ich ohodnotiť a prežiť, pretože žijeme v iných reáliách. V súvislosti s oživením slovenského filmu chcem veriť tej mladej filmárskej generácii, ktorá na Filmovej fakulte VŠMU vyrastá. Pravda, budúci debutanti - a nielen oni - by nemali pri snažení niečo prerozprávať zabúdať uvažovať o tom, čo a pre koho rozprávať. Kvalita vynaložených prostriedkov, profesionalita, tvorivé impulzy, to všetko sa minie, ak sa film s divákom, ktorému je určený, nestretne. Pretože komunikačný stret je to, o čo pri filme ide."
