Hľadáme umelca v tejto knihe erotických farebných kresieb Josefa Váchala (1884-1969) a nachádzame ho, aj keď sme trošku vyrušovaní obsahom, ktorý pred - možno - desiatimi rokmi bol považovaný za pornografický, dnes už iba za erotický. Ide o cyklus dvadsiatich farebných kresieb, každá z nich má dole text, úryvok z básne, ktorej je Váchal tiež autorom.
Cyklus je z roku 1922 a už vtedy nebol Váchalov vstup medzi výtvarných erotikov náhodný. Od začiatku sú vízie tohto umelca, ktorý sa odmietal zaradiť do jedného z prúdov moderného umenia, erotické, ale so silným morálnym a moralizujúcim podtónom. Váchal prehliadol veľmi rázne falošnú morálku doby, ale zároveň bol jej synom, v erotike videl zrkadlo mravov a v žene rozkladný element. Umelec mal povesť pornografa, ale iba medzi zasvätenými, ktorí podrobne poznali umelcovo dielo, a zvlášť jeho grafické cykly a exlibrisy na túto tému. Nebola to jeho ústredná téma, a v tom je takému Modiglianimu alebo Schielemu iba málo podobný.
Dôležitejšia bola povesť umelca a prívlastok „umelecký“ v tomto smere všeličo zachraňoval, boli totiž časy, keď niečo znamenal. Ale ten čas privilégií a zvláštneho štatútu umelca je preč, dnes je chápaný inak a tiež pornografia prestala byť tabu a stala sa súčasťou nášho života. Pokiaľ tým však myslíme stánky s farebnými obálkami a podivné televízie, ktoré šíria tento fenomén spôsobom morovej nákazy.
Možno, že sa diela s erotickými námetmi predávajú oveľa lepšie ako tie, ktoré ich nemajú, ale faktom ostáva, že Váchal tejto „filozofii“ nikdy nechcel rozumieť a nikdy svoj cyklus, vytvorený v roku 1922, nepredal, hoci žil ešte v máji 1969, s minimálnym dôchodkom a v biede. Napriek všetkým anachronizmom bol Váchal moderný umelec a moderna bola epochou, „v ktorej umenie, či chce, alebo nie, je vždy znova nútené pristúpiť na dedičstvo stratenej religiozity a extetizáciou prepožičiavať existencii zmysel, ktorý ináč dávno stratila“, hovorí Konrad P. Liessmann.
Autor cyklu sa prejavuje ako moralista, kritik pomerov a mravov, kárateľ, umelec, ktorého úlohou je nastaviť „vhodné zrkadlo“. Jednotlivé kresby sú vytvorené na verše vlastnej básne, má „brezinovský“ slovník a rytmus a váchalovsky rúhavý humor: „ruky své se ptáme zdaž neumdlela masturbacemi“.
Obraz nad veršom „Zajisté stvořeni jsme k obrazu božímu!“ znázorňuje akéhosi ženského netvora s vyťahanými prsiami a bojovne rozkročeného proti svojmu mužskému, bruchatému a vypĺznutému náprotivku. Mystik a heretik Váchal si určite mohol dovoliť nastavovať súčasníkom takéto zrkadlá, ako umelec však zvolil konvenčnejšie formy prezentácie: práve v roku 1922 vystavoval so skupinou Tvorba, po skupine Sursum to mal byť opakovaný debut tridsaťosemročného umelca. Napokon ani na tejto málo úspešnej výstave (ani neskôr) cyklus Erotikové nevystavoval, a tak zrkadlo nastavené súčasníkom môže plniť svoju funkciu až dnes.
Autor: JIŘÍ OLIČ(Autor je básnik a publicista)
