Václav Černý napísal svoju knihu Vývoj a zločiny panslavizmu v prvej polovici päťdesiatych rokov. Dnes, keď si ju konečne môžeme aj na Slovensku prečítať, je idea. "všeslovanskej vzájomnosti" už opäť živá, opäť si našla na slovenskej politickej scéne svoje miesto. Veľký slovanský svet ožil najmä vďaka strážcom "čistej slovenskej krvi", ktorí upierajú svoj zrak na Východ, aby tam našli svoje vlastné stopy a korene. Vladimír Žirinovskij, dnes ešte stále hviezda na ruskom politickom nebi, do svojej budúcej mapy veľkého Ruska zakreslil i Slovensko. Provokatívne sa nad ním vypína otáznik. Vo víziách budúceho "všeslovanského vodcu" sa Bratislava stane jedným z hlavných centier slovanského sveta.
Idea panslavizmu má v našom geopolitickom priestore už svoju historickú tradíciu, a ako hovorí Václav Černý, jej rozličné historické modifikácie predurčovali osud národov žijúcich v stredoeurópskom regióne. Medzi jej prvých vizionárov patril Ján Kollár s naivnými romantickým idealizmom, v ktorom sa spájali predstavy Hegelovej a najmä Schelingovej filozofie o národe ako vtelení zvláštnej mravnej idey. Štát vzniká z božej vôle ako jedna z foriem historického vývoja. Ideálnym štátom je podľa Hegela monarchia, v ktorej ľud "slobodne" zveruje svoj osud do rúk autokrata, aby sa on prostredníctvom štátu stal vykonávateľom božej vôle. Václav Černý píše o tom, že táto romantická predstava našla svojich pokračovateľov práve v slovanskom svete a hlavne v Rusku, a stala sa súčasťou jeho oficiálnej ideológie. Pojem všeslovanstva nepredstavuje nič iné, ako imperiálne záujmy Ruska o nadvádu nad zvyškom slovanského sveta, ktorý sa má stať akousi hrádzou pred morálne skazeným Západom. Miesto princípu kresťanského univerzalizmu je ruský život podľa Václava Černého formovaný spoločensko-organizačnými metódami byzantskej cirkevnej hierarchie, v ktorej štát a cirkev tvoria jeden organizmus. Jediným a neomylným vykonávateľom dobra je cár, ktorý je súčasne i zástupcom Boha na Zemi.
Takéto slepé nasledovanie praxe pravoslávnej cirkvi a absolutistického štátu v konečnom dôsledku vylučuje akékoľvek kritické myslenie a pred reflektovanou morálkou dáva prednosť kultu a národnej mytológii. Tento spôsob myslenia sa neskôr stal základom nového, tentoraz marxisticky odetého absolutizmu. "Celé dejiny ruskej inteligencie pripravovali komunizmus," napísal ruský filozof Berďajev. Václav Černý hovorí o sovietskom komunizme ako o omladzovanom byzantizme. Ruský komunizmus je len jednou z foriem panslavizmu.
Parafrázujúc Adama Michnika, mohli by sme povedať, že je jeho konečnou a vrcholnou fázou. "Dosaďte leninský marxizmus," píše Václav Černý, "namiesto ortodoxného zjavenia a stranu namiesto cirkvi, a pozrime sa, či sa vôbec niečo v Rusku zmenilo od chvíle, keď sa Rusko pokladalo za vyslanca Boha?"
Dobyvateľský aziatizmus veľkého Ruska slávil v tomto storočí svoje triumfálne víťazstvá: ovládnutie východnej Európy po skončení druhej svetovej vojny bolo praktickou realizáciou idey všeslovanstva. V slovách dnešného slovenského premiéra "ak neuspejeme na Západe, obrátime sa na Východ" sa skrýva nostalgia a túžba za svetom, v ktorom vládne "pokoj a mier", v ktorom sa nemusíme báť o svoju budúcnosť, pretože o nej už za nás rozhodol ktosi iný, je v nich túžba po silnom a mocnom autokratovi s božskými atribútmi.
Žirinovskij doviedol panslavizmus ad absurdum, panslavizmus v jeho interpretácii už nie je politickou teóriou ani svojráznou národnou filozofiou, je jej karikatúrou. Nie karikatúra v zmysle zosmiešnenia; Žirinovského "šašovstvo" je "vážnou" politickou propagandou, podobne ako jeho náprotivky na našej politickej scéne chce predovšetkým šokovať, zapôsobiť na verejnosť svojím bizarným excentrizmom. Jeho detinská predstava o veľkom Rusku šokuje práve svojou infantilnosťou, alebo, ak by sme chceli parafrázovať Černého, Žirinovského sen o veľkom slovanskej ríši je zlaicizovanou a zbastardenou víziou pôvodnej náboženskej mytológie a novodobého nacionálneho imperializmu. Je to predstava o ruskom vojakovi, ktorý si po dlhom pochode v nehostinných končinách mrazivých ruských stepí svoje skrehnuté údy zohreje v Indickom oceáne. Žirinovského intelektuálne dispozície ho predurčujú k úlohe temného svedomia frustrovaného a poníženého národa, pretože len on dokáže prehovoriť k duši typického ruského mužíka, prinavrátiť mu jeho stratené sebavedomie, oživiť spomienky na veľké Rusko. Naši slovenskí ochrancovia "národnej čistoty" v ňom práve pre tieto vlastnosti vidia svoj vzor, dokážu s vážnou tvárou v poetizmoch, ktoré nám zostali z brežnevovsko-stalinskej novoreči, hovoriť o zapredancoch a judášoch, ktorí zradili posvätnú slovenskú vec, alebo sa zapredali do služieb zahraničného kapitálu.
Černý píše o dvoch veľkých imperiálnych ideológiách, s ktorými bol stredoeurópsky región vo svojej histórii konfrontovaný - o panrusizme a pangermanizme. Obe vyústili do dvoch totalitných režimov: do ruského komunizmu a nemeckého národného socializmu.
Ich vzájomná myšlienková spriaznenosť vyplýva z niekoľkých základných filozofických premís: z učenia o fatalistickom predurčení národa či triedy splniť svoje historické poslanie a nastoliť tisícročné panstvo čistej rasy, v druhom prípade vládu proletariátu. Obe ideológie sa definujú prostredníctvom nenávisti, nikdy sa nezaobišli bez vonkajšieho nepriateľa, ľudstvo delili na dobré a zlé, na spasiteľných baránkov a prašivé ovce. Základom ich viery je biologická čistota krvi, nacionálna alebo triedna príslušnosť. Odtiaľto pramení ich ideologická príbuznosť. Sovietsky komunizmus je podľa Václava Černého totožný s pojmom sovietsky fašizmus.
Takže odpoveď na otázku, ako môžu vedľa seba koexistovať dva opačné politické extrémizmy, je naporúdzi. Boj za "čisté a sociálne spravodlivé Slovensko" je v podstate bojom za opätovný návrat moci, ktorá tu bola inštalovaná v čase vlády dvoch imperiálnych mocností. A dnes nie je dokonca ani dôležité, aké prostriedky politickej propagandy sa na tento cieľ využívajú: môže to byť rovnako znovuoživovanie spomienok a hľadanie historickej kontinuity so slovenským štátom z rokov 1939-1945, ako obhajoba "ekonomickej prosperity" bývalej RVHP.
Stále omladzujúci sa byzantizmus chytil na slovenskej politickej scéne svoj druhý dych. Žirinovského otáznik nad Slovenskom sa mení na varovný výkričník.
Autor: PAVEL MATEJOVIČ (Václav Černý: Vývoj a
