Správanie niektorých ľudí v horách vraj nemá logiku. Aspoň tak to tvrdia záchranári z Tatranskej horskej služby. Naozaj, nejeden návštevník Vysokých Tatier, ktorého najväčším životným turistickým výkonom bol výstup na tretie poschodie paneláku, sa už len pri pohľade na Gerlachovský či Lomnický štít mení v duchu na ostrieľaného horolezca a alpinistu, takže výstup na končiar je pre neho maličkosťou. Neraz sa to však končí tragédiou. Stalo sa to asi pred desiatimi rokmi. Na dispečing Tatranskej horskej služby (THS) zatelefonoval muž a roztraseným hlasom oznámil, že pri výstupe na Lomnický štít spadol z útesu horský vodca, ktorý ho sprevádzal na túre. Záchranárska skupina vyrazila okamžite na miesto tragédie a v sedle druhého najvyššieho vrchu Vysokých Tatier našla skutočne mŕtvolu muža. Ako sa však neskôr ukázalo, nebol to horský vodca, ale podvodník. Dôverčivým turistom ponúkal na Skalnatom plese za poplatok vodcovské služby v teréne, ktorý ani poriadne nepoznal. Falošný horský vodca však nebol prvou ani poslednou obeťou Vysokých Tatier. Bol len jedným z tých, ktorí za nedisciplinovanosť zaplatili najvyššiu cenu.
Vyše päťdesiatročná história Tatranskej horskej služby je plná prípadov, ktorých spoločným menovateľom je nedisciplinovanosť. Tento fenomén spolu s precenením vlastných schopností turistov je podľa slov náčelníka Tatranskej horskej služby Jozefa Janigu príčinou až osemdesiatich percent úrazov vo vysokohorskom teréne.
Lyžiarom sa zo svahov nechce
Je sobota ráno. V Dome Horskej služby v Starom Smokovci vládne zvyčajný ruch. Záchranári kmitajú ako včeličky, pripravujú si lyžiarsky výstroj a po chvíli sa rozchádzajú. Jedni mieria na Štrbské Pleso, iní na Hrebienok, Skalnaté Pleso a do ostatných stredísk. Až do neskorého popoludnia budú hliadkovať na lyžiarskych svahoch, aby v prípade úrazu mohli hneď zasiahnuť. Predstava, že budú sedieť pod svahom a čakať, kedy sa niekto doláme, je však mylná.
„Majú množstvo povinností. Začínajú tým, že musia skontrolovať zjazdovku, snehové podmienky, pripraviť zdravotnícky materiál, sane, komunikačné prostriedky. Potom musia byť na svahu, a ak sa zhoršia podmienky, alebo v prípade zlého a zľadovateného terénu, majú právomoc zjazdovku uzavrieť. Platí to aj pri zníženej viditeľnosti a lavínovom nebezpečenstve,“ hovorí službukonajúci dispečer Viliam Kysela, jeden z dvoch profesionálnych členov THS, ktorí pred chvíľou nastúpili do dvadsaťštyrihodinovej zmeny. Všetci ostatní záchranári, ktorí sú dnes v službe, sú členmi Dobrovoľného zboru Tatranskej horskej služby.
Na zjazdovkách sú väčšinou po dvojiciach. Táto služba je podľa ich slov náročná, najmä ku koncu, pretože niektorým lyžiarom sa zo svahu nechce ani po záverečnej. Navyše, sú medzi nimi mnohí, ktorí prípadné uzávery častí svahov, na ktorých sa nesmie lyžovať, nerešpektujú.
„Neuvedomujú si, že pri pohybe v uzavretom pásme môžu odrezať časť lavíny, ktorá sa ľahko zosunie na lyžiarske svahy, a môže dôjsť k tragédii,“ hovorí jeden zo záchranárov hliadkujúcich na Štrbskom Plese. Na otázku, či môžu takýchto lyžiarov postihnúť, odpovie: „Nemôžeme. Maximálne im môžeme odobrať lístok a nepustiť ich na sedačku.“
Koľko snehu je v Chamonix?
Počas dňa vládne v sídle Tatranskej horskej služby v Starom Smokovci, kde je aj centrálny dispečing so stálou službou, pokoj. Len občas ho preruší zvonenie telefónu.
„Lyžovať sa dá na Solisku, Hrebienku, Skalnatom Plese, v Ždiari-Strednici,“ vymenúva do telefónu Viliam Kysela svahy, na ktorých sa ešte drží snehová pokrývka. V priebehu nasledujúcich hodín to zopakuje ešte niekoľkokrát. „Na to sme tu,“ vysvetľuje. „Horská služba, to nie sú iba pátracie a záchranné akcie. Zabezpečujeme aj informačnú službu pre návštevníkov Tatier, predpoveď lavínového nebezpečenstva, aktuálne správy o snehových podmienkach a schodnosti chodníkov a mnohé ďalšie veci.“
Na prvý pohľad to vyzerá ako nudná záležitosť, ale pri poskytovaní informácií vraj nie je niekedy núdza ani o kuriózne situácie.
Raz zavolal nejaký muž, ktorý sa najskôr ubezpečil, že volá správne na Horskú službu a potom vysypal: Neviete mi, prosím, povedať, koľko snehu je v Chamonix?
Náhoda však chcela, že tatranskí záchranári dokázali vybaviť aj túto požiadavku. Jeden z ich kolegov sa totiž deň predtým vrátil z Francúzska, a tak prevzal telefón a zvedavému mužovi podrobne opísal snehovú situáciu v Alpách. Trpezlivý však treba byť aj vtedy, keď sa napríklad uprostred júla ľudia vypytujú, či sa dá teraz v Tatrách lyžovať.
„Sú však aj iné situácie,“ hovorí službukonajúci dispečer. „Niektorí, najmä pubertiaci, sa asi veľmi dobre bavia na tom, že nám vo dne v noci volajú a robia si z nás žarty, prípadne vyhlasujú falošné poplachy. Viaceré telefónne čísla, z ktorých tieto hovory pochádzajú, však už máme zaznamenané a autorov takýchto žartíkov, respektíve ich rodičov, čakajú postihy.“
Existuje aj ďalšia kategória hlásení. Niekto napríklad oznámi, že sa stratili turisti a potom sa po celodennom alebo aj celonočnom pátraní zistí, že sú už dávno v chate. Ani ich však nenapadne, aby svoj návrat ohlásili.
Zaujímavý bol tiež prípad manželov, ktorí boli na túre na Zbojníckej chate, kde sa pravdepodobne pohádali. Manžel manželke nepovedal, kam ide, a odišiel. Ona zostala s dieťaťom v doline sama, a tak zavolala záchranárom, že sa jej stratil muž. Pátranie trvalo takmer tri dni , až sa manžel ozval telefonicky, že je doma v Komárne a pozerá televíziu.
Keď aj tvrdým chlapom tečú slzy
Hodiny odkrajujú zo sobotňajšej služby minútu po minúte. Všade vládne pokoj, práve to však často neveští nič dobrého. „To už tak býva. Celý deň nič a večer sa začne hrnúť jeden prípad za druhým. Inokedy je zase cez deň aj desať – pätnásť úrazov a večer príde do toho ešte záchranná akcia. Zákon schválnosti tu funguje stopercentne. Najhoršie to býva večer, keď je tma, zlé počasie a do toho príde hláška, ktorá nie je presná, takže nevieme, do čoho ideme, aký je zdravotný stav postihnutého, alebo kde sa presne nachádza,“ hovorí Vilo Kysela a spomína minulotýždňovú pátraciu akciu po poľskom študentovi, ktorý sa stratil svojim kamarátom pri túre na Kôprovský štít. „Nemali žiadne skúsenosti s horami, a napriek tomu sa popoludní vybrali z Popradského plesa na túru do Mengusovskej doliny s tým, že prejdú do Kôprového sedla na Kôprovský štít. Inak je to veľmi pekná túra, ale treba na ňu vyraziť ráno, nie o jednej popoludní. Okrem toho, keď sú ľadové svahy, treba mať mačky, paličky, prípadne byť aj zaistený na lane. Nič z toho nemali.“
Mladí Poliaci napriek tomu dorazili na vrchol Kôprovského štítu asi o štvrtej popoludní. Keď sa chceli vrátiť, jeden z nich sa rozhodol, že bude pokračovať ďalej po hrebeni. Ostatní ho nechali ísť a zostúpili k Hincovmu plesu. „Odtiaľ ho ďalekohľadom videli, ako pomaly zostupuje po zrázoch do sedla. Vrátili sa na Popradské pleso, čakali dve – tri hodiny, a keď nechodil, zavolali na Horskú službu, že sa im stratil priateľ. Lenže, oni ho tam vlastne nechali.“
Záchranári pátrali celú noc, až do šiestej rána. Strateného mladíka však nenašli. „Predpokladali sme, kde by asi mohol byť a čo sa mu asi stalo, aj keď človek si nikdy nemôže byť istý. Ráno sme stretli jeho kamarátov, ktorí sa rozhodli, že ho tiež budú hľadať. Mysleli si, že ho stretnú niekde na spiatočnej ceste. V tej chvíli sme ale vo vysielačke počuli, že naši poľskí kolegovia ho zbadali z vrtuľníka pod hrebeňom, kde sa zrútil. Povedali sme jeho kamarátom, že ho už našli, a oni, mysliac si, že žije, nám začali ďakovať a podávať ruky. On však bol dávno mŕtvy,“ hovorí V. Kysela. „To sú veľmi nepríjemné situácie, keď musíte niekomu v teréne oznámiť, že jeho priateľ, alebo príbuzný zahynul,“ pokračuje a priznáva, že v takýchto chvíľach aj tvrdým chlapom vypadne z oka slza. „Aj keď sa to snažíte brať profesionálne, niekedy je to veľmi ťažké. Každý má svoje pocity a potom sa s tým vyrovnáva osamote.“
Zlyhanie ľudského faktora je vo vysokohorskom prostredí najčastejšou príčinou tragédií. „Neraz je to tak, že človek vie, že sú zlé podmienky, vie, že je lavínové nebezpečenstvo, že je zlý terén, že nie je prispôsobený na takú túru, nemá na ňu kondične, morálne ani výstrojovo, a napriek tomu ide do terénu. Napríklad ten mladý Poliak. Kam chcel ísť? Z toho hrebeňa sa nedá nikam dostať. Do Poľska by síce prešiel, ale to je aj pre skúsených horolezcov túra na celý jeden deň. To sú nepochopiteľné veci. Samozrejme, niekedy je aj príroda nevyspytateľná a zradná. Stávajú sa tragédie, keď spadne kameň alebo lavína, to sa nedá ovplyvniť, takže aj keď človek neurobí chybu, doplatí na to životom. Väčšinou však zlyháva človek a často v rozpore s akoukoľvek logikou.“
Únik zo stresov
Tridsaťročný člen Dobrovoľného zboru THS Róbert Surmík si vzťahy s profesionálnymi záchranármi pochvaľuje. „Máme korektné vzťahy a ešte nám nikto z nich nedal najavo, že by sme boli menejcenní, keďže nie sme profesionáli ako oni. Hoci, pokiaľ ide o výcvik a znalosti, musíme byť na ich úrovni. Aj my nacvičujeme pohyb v teréne, lavínovú prevenciu či lezenie v ľade. Okrem toho mávame pravidelné lekárske prednášky, takže sa stále zdokonaľujeme.“
Róbert prišiel medzi záchranárov pred štyrmi rokmi. „Robil som desať rokov na lanovke na Lomničák, takže s chalanmi som sa poznal už dávnejšie. Vždy ma to k nim ťahalo, aj keď na prácu profesionálneho záchranára by som si asi netrúfol.“ V civilnom povolaní je Róbert obchodníkom v oblasti polygrafie a dobrovoľné horské záchranárstvo znamená pre neho únik z celotýždňových stresov a cestovania. „Tu sa vždy cítim ako v inom svete. Je tu pokoj, rozprávame sa, spomíname. A po akcii mám zase pocit, že som vykonal kus dobrej roboty.“
Keď rozhodujú minúty
Dobrá partia, kamarátske vzťahy a pocit, že v teréne sa môžete stopercentne spoľahnúť na svojho kolegu, to sú činitele, ktoré patria v práci horských záchranárov medzi najdôležitejšie. Členovia Horskej služby neraz zachraňujú životy iných s nasadením svojich vlastných. A ako je táto práca ohodnotená?
„Ak by sme sa na to pozerali len cez peniaze, tak nie je ohodnotená dostatočne. Táto práca má však aj iný rozmer, ktorý je ťažko porovnateľný s peniazmi,“ hovorí náčelník Tatranskej horskej služby Jozef Janiga. „Keď idete zachraňovať ľudský život, nerozmýšľate nad tým, či za to niečo budete mať. Každý myslí na to, aby všetko dobre dopadlo,“ dopĺňa svojho šéfa Viliam Kysela, ktorého mrzí, že horskí záchranári sa často spomínajú len vtedy, keď vyhasne ľudský život. „Verejnosť si možno ani neuvedomuje, že záchranná akcia je úspešná práve vtedy, keď človek prežije v nedostupnom, ťažkom teréne, v zlom počasí, pri zlých podmienkach, ťažko zranený, keď rozhodujú minúty. Žiaľ, niektorí ľudia akoby nechápali, že k zranenému sa musíme nielen dostať, ale aj ho z tej steny vyslobodiť a potom bezpečne transportovať. Mnohí to nevedia a nadávajú, prečo tá horská služba ide tak dlho, prečo tu ešte nie je. No a potom nás ohovárajú a jedným jediným slovíčkom dokážu očierniť celú záchrannú akciu, pri ktorej ľudia celú noc dreli ako kone.“
Pokoj, ktorý vládol minulú sobotu na stanici Tatranskej horskej služby, vydržal napokon až do večera. Slová – bodaj by to tak bolo vždy – však nikto radšej nahlas nevyslovil. Veď čo keby to začul ten, kto riadi zákony schválnosti.
ANDREJ ŠIMONČIČ
