Kniha vyšla v minulom roku, to, čo je v nej obsiahnuté, však bolo napísané koncom 60. a začiatkom 70. rokov a potom od roku 1989 do roku 1993. Aj napriek dlhej prestávke mlčania to je súhrn takpovediac celoživotný. Čas sa všelijako lámal a všelijako krútil. Lámali sa charaktery, prekrúcali sa osudy, všetko bolo každú chvíľu inak. Nie v tom, čo písal Milan Hamada. Literárny kritik a historik sa nedal vo svojom diele obmedziť úzkou profesijnosťou a nevzdal sa požiadavky na vysokú profesionalitu. Netreba zdôrazňovať, že generácie, ktoré žili produktívne v 60., 70. a 80. rokoch, nedostali do vienka kontinuitu osudu. Hamadovo dielo sa však vyznačuje kontinuitou charakteru, kontinuitou písania, pohľadu, videnia, kontinuitou muža - tvorcu. Je dobré toto všetko si uvedomiť práve dnes, keď sa všeličo znovu láme a krúti a keď sa v zrýchlenom tempe a groteskne modifikovanej podobe vracia na scénu všeličo z toho, čo už bolo prežité pred nami. Ani grotesknosť nemôže zakryť nebezpečnosť toho všetkého.

Pravda a láska nezvíťazili nad lžou a nenávisťou, a tak vlastne oficiálne vôbec nie je v duchu dneška udeľovať akúkoľvek cenu práve Milanovi Hamadovi. Je to cena proti dobe, v ktorej žijeme. A to totálne. Všetko, čo Milan Hamada napísal a čo zaradil do knihy s názvom Sizyfovský údel, stojí pred čitateľom ako neotrasiteľný monolit, občas sa smutne čnejúci v zmätku doby a možno niekedy pre pragmatikov života vyznievajúci smiešne a trápne. Ale monolit zostal monolitom a aj vďaka nemu môže slovenská kultúra a kultúrnosť zaznamenávať drobné i väčšie triumfy, o ktoré sa možno oprieť. Lebo to je pre život tu a teraz veľmi dôležité. Kniha Milana Hamadu vznika v druhej polovici tohto storočia a zaznamenáva pohyb aj nehybnosť tu, na Slovensku. Písať tak, ako píše Milan Hamada, je práve v takomto kontexte samo osebe sizyfovským údelom. Údelom zdanlivej zbytočnosti, márnosti, nezamyslenosti. Bezvýchodiskovosti. A údelom nevzdávania sa. Údelom, ktorý premenil nezmyselnosť činu na zmyselný mýtus. Napájať sa z neho môžeme všetci, ktorým sa môže prihodiť čosi podobné. A to je veľmi dôležité. Lebo je dobre vedieť dnes tu, na Slovensku, že sizyfovský údel sa dá vydržať.

Sizyfos mohol vo fujavici ideológií minulých desaťročí, či presnejšie v hustom snežení hlúpych slov vyzerať stratene, zbytočne, možno aj trápne. Dnes - aj vďaka tomuto monolitu sizyfovského údelu - vyznievajú trápne, zbytočne a smiešne práve tamtie hlúpe ideologické, sluhovské slová. A to tak tie spred 20. rokov, ako aj tie dnešné. V kultúre, ktorá považuje za svoje plus vlastnú vraj nezrelosť a ktorá sa historicky utieka k falošným vykonštruovaným mýtom, aby sa do nich schovávala ako do Lomnej neprebádanej jaskyne, v kultúre, ktorá je posadnutá odmietaním kritického rozumu, je dôležité mať prítomný a živý práve tento sizyfovský údel Milana Hamadu. V kultúre, ktorá sa vyznačuje mnohým hovoreným, nie však diskusiami, je dobré mať Milana Hamadu s jeho niekoľkoročným mlčaním. Lebo dvadsaťročie, ktoré časovo rozdeľuje veci napísané v 60. a 70. rokoch od napísaného v rokoch 90., netvorí zlom - ani v myslení, ani vo formulovaní, ani vo videní a vnímaní svetla. Mlčanie bolo a zostáva koncíznou súčasťou textu knihy Sizyfovský údel. Jej autor vie, čo mlčanie vynútené režimom znamená, preto jasnejšie vidí zbytočné hovorenie. Za mlčaním sa skrýva postoj. Jasný, presný, nemenný. Mlčanie bolo skúškou. Údelom. Ľudským údelom. Publikovanie pod taktovkou cirkusových krotiteľov s kockou cukru v ruke by však bolo prehrou. Koľkí si na tú kocku cukru zvykli ako notorici a dnes za kocku cukru, robia zo seba hysterických objaviteľov údajne mladého slovenského národa? Hamada svoj národ neuráža tým, že by ho považoval za nesvojprávny, na rozdiel od nich. Kocka cukru mu za to nestála.

Niekedy je ľahšie mlčať. Môže to byť v istých chvíľach bezpečnejšie, než hovoriť. Ale Milan Hamada nemlčí rád, mlčanie mu nepadlo dobre. Aj ono bolo sizyfovským údelom. Čím iným môže byť mlčanie pre spisovateľa, ktorý jasne vidí a vie pomenovať javy okolo seba? A ktorý sa musí dívať na neporiadok vôkol seba? Práve v tomto prípade platí, že kto mlčí, nesvedčí. Je proti. Zaťato a celou váhou svojej osobnosti, ktorú by niektorí tak radi mali skrotenú bičom a cukrom. A že Hamada nemlčí rád, že mu mlčanie nevyhovuje, o tom svedčia jeho početné články, eseje, recenzie, ktoré vychádzajú od roku 1989 v rozličných periodikách v pomerne krátkom časovom období a ktoré sa stali súčasťou knihy Sizyfovský údel. Svojím pohľadom a názorom v nich sprevádza nielen slovenskú literatúru, ale aj dobu, priestor, širší kontext, v ktorej slovenská literatúra ako súčasť slovenskej literatúry žije. Trápi sa rozmýšľaním o osude malého národa a o osude a možnostiach kultúry takéhoto národa. Trápi sa sizyfovsky. Jeho rozmýšľanie a písanie je v tomto ohľade smutným zistením, vopred už potvrdením nie príliš dôstojnou úlohou, akú plnila kultúra a literatúra špeciálne v časoch normalizácie. Toto sme zdedili. Je to naše, v tom žijeme. Hamada však nie je moralizátor. Neštylizuje sa do mravného výkričníka doby. Nie je sudcom. Je civilný a skromný vo svojom prirodzenom ľudskom pátose. Je duchovným človekom. Duchovnosť je vnútorným tkanivom jeho textov. Napokon, aj o duchovnosti Hamadových textov, o duchovnosti asketickej možno povedať, že je ona sizyfovským údelom. A to tak v rokoch komunistického zvelebovania materializmu, ako aj dnes, keď sme svedkami prebujnelej folklórnej duchovnosti i cynickej bezduchosti. V jednom z rozhovorov uverejnených v knihe Milan Hamada hovorí: "Sizyfovský údel napríklad Dominika Tatarku je ťažký, ale aj krásny. Unavený Sizyfos má aj po neúspešnom pokuse na tvári úsmev. Vždy má totiž so sebou veľké a jedinečné dobrodružstvo senzibility a intelektu, ktoré jeho aj nás ustavične oslobodzuje."

Takže, Sizyfovský údel. Naozaj je veľmi príznačné ono ťahanie kameňa do kopca. Mlčky, na svojom chrbte. Nie na cudzom. Sizyfovský údel žitý a písaný konkrétnym človekom a autorom. Sizyfovský údel ako východisko. Jedno z možných. Nie nanútené, ale prijaté. Vďaka zaň. Lebo aj vďaka nemu môžeme mať nádej, že v slovenskej kultúre sa bude dať existovať.

Milan Hamada: Sizyfovský údel,

Slovenský spisovateľ 1994

Poznámka: Rovnomenná cena - Cena Dominika Tatarku - už raz bola udelená. V roku 1990 ju udelila Nadace Charty 77 prof. Miroslavovi Kusému za prehlbovanie československej vzájomnosti.