V posledných troch rokoch mohol a môže aj ničím nezaujatý divák STV pozorovať (bez ohľadu na osoby a obsadenie riaditeľského kresla) pravidelne nepravidelný cyklus pätnásťminútových obrázkovo-zvukových profilov Pesničkári slovenskí. Ojedinelý a záslužný počin dramaturgičky Hany Daubnerovej (k dnešnému dňu už 40 pokračovaní!) sa však teraz začína prelievať aj do živej pódiovej "seriálovej" prezentácie. Prepotrebné mapovanie žánru, ktorý poskytuje príležitosť na výpoveď akéhokoľvek druhu, malo tento týždeň v bratislavskom Istropolise druhé voľné pokračovanie. Koncert sa skladal z troch vyvážených tretín. V prvej vystúpilo duo, známejšie viac v divadelných kruhoch - Marián Geišberg a Peter Mankovecký. Prvý menovaný sa pri simplexnej hre na gitare prezentoval expresívnym hlasovým prejavom, vhodne herecky modulovaným, čo výrazne pomáhalo textom kolísavej kvality. Kultivovaný, ale nenápaditý gitarový sprievod Mankoveckého (spieval aj sprievodné party) nepomohol ukryť príliš časté citácie v melódiách - špeciálne motívy z Kryla, Nohavicu, Vysockého či Drupiho (!) by mali problémy pri posudzovaní autorských práv. Napriek tomu majú piesne solídnu atmosféru, svoju poetiku a humor - a tak perspektívy dua môžu byť pri väčšej invenčnej disciplíne sľubné... V druhej tretine sa predstavilo Jednofázové kvasenie, satelit niekdajšieho pesničkárskeho združenia Slnovrat (t. č. v útlme). Spočiatku tiež ako duo prezentovalo to najsilnejšie zo svojho zbrojného skladu - hustú renbournovskú dekoratívnu gitaru Miloša Janouška s nenápadnými klarinetovými a píšťalkovými vstupmi Karola Svozila, ktoré vhodne sprevádzali typicky artikulovaný Janouškov spev so silnými textmi - miestami s výrazne sa prebíjajúcou prózou cez verše. Originalitu melodickej zložky posilnil neskorší príchod Dušana Valúcha s druhou gitarou a spevom s náznakmi jazzu. V závere dokázala kapielka schopnosť vývoja aj bezchybným folk-rapom Stein s "nápaditou" kostýmovou a pohybovou kultúrou. Niektorí diváci "odpadli od smiechu". Hrozienkom na koláči večera bola tretia tretina, ktorú obsiahli Punto a Rybacie hlavy (predtým Slniečko). Elektrifikovaná verzia kapely, ktorá vystupuje, žiaľ, len sporadicky, predviedla výber piesní zo svojich dvoch beznádejne vypredaných platní (Burgynová kampaň, Hudba pre ožralých slonov). Pôvodný repertoár, ktorý nemá na Slovensku obdoby, je spievaný v piešťanskom dialekte a témy, pri ktorých sa plače cez smiech, sú nesené na skvelých melódiách s dominujúcim kombinovaným zvukom akordeónu, huslí a modifikovanej gitary. Spevák a autor väčšiny piesní Peter Remiš, nenapodobiteľný v prejave a invencii, by si zaslúžil bohatý grant na pokojné dotvorenie svojich nových nápadov, ktoré ležia po zásuvkách a gitarových puzdrach a celá kapela štipendium alebo podporu, aby sa s jej repertoárom mohlo oboznámiť čo najviac poslucháčov. Celý koncert mal krásnu atmosféru a hrial ľudí pri srdci. Bolo totiž vidieť a počuť, že ešte stále existuje melódia a text. A to nie je maličkosť.