Takto nazval svoj príspevok prílohy SME Fórum minulý piatok pán Samuel Abraham a tak za názov, ako i jeho obsah by mu mnohí prívrženci skutočnej demokracie zatlieskali. Často triafal klinec po hlavičke, avšak udieral aj vedľa.

Autor tvrdí, že ak súdna moc nereaguje na porušovanie zákona a ústavy, neplní si svoju povinnosť, a je teda za svoju nečinnosť zodpovedná. Z takto štylizovanej vety vyplýva, že súdna moc by nejak "vo všeobecnosti" mala bdieť nad dodržiavaním zákonov a ústavy. Inak povedané, mala by reagovať na každú nezákonnosť, o ktorej sa dozvie, ak nechce byť za ňu spoluzodpovedná. Takýto výklad uvedenej myšlienky potvrdzuje i ďalšia veta z článku "justícia má povinnosť zasiahnuť pri podozrení, že občan je poškodený iným občanom alebo štátom".

S takto rigoróznymi tvrdeniami sa však ako sudca nemôžem stotožniť. Predovšetkým preto, lebo súdna moc zasahuje až vtedy, keď sa na ňu niekto, či už štát alebo občan, procesne predpísaným spôsobom obráti (návrhom, obžalobou a pod.). Už v starom Ríme platilo: Kde niet žalobcu, niet sudcu. Z povahy súdnej moci vyplýva, že môže a musí zasahovať až vtedy, keď sa niekto jej zásahu domáha. Až vtedy môže povedať, či, prípadne akým spôsobom, bolo porušené právo. O útokoch na prezidenta, preverovaní podpisov na petičných hárkoch DU, arogancii politikov si aj sudca môže myslieť čokoľvek, avšak v konkrétnom čase a ku konkrétnej kauze (kým nie je žiadaný o jej riešenie) by sa nielenže nemal, ale ani nesmel vyjadrovať.

Ak by to takto nebolo, zrejme medzi sudcov, ktorí si plnia svoje povinnosti zasahovať proti nezákonnostiam, by predovšetkým patril aj verejnosti dobre známy kolega Dr. Štefanko, s čím by pán Abraham určite nesúhlasil. Ten totiž vo svojich masmediálnych vystúpeniach nerobil nič iné, len zo svojho pohľadu obhajoval zákon a sám iniciatívne zasahoval tak proti "nezákonným akciám opozície", ako aj proti niektorým "protislovensky orientovaným členom Združenia sudcov Slovenska podporujúcim anarchiu", medzi ktorých, predpokladám, podľa Dr. Štefanku mám tú česť pariť aj ja.

Nikto sudcom neberie právo na slobodu prejavu. Aj sudcovia sa ako občania môžu v masmédiách vyjadrovať k rôznym problémom, otázkam filozofickým, morálnym i právnym . Ich hlavnou úlohou je však nestranne riešiť spory medzi občanmi navzájom, prípadne medzi občanmi a štátom. Aby to mohli robiť tak, ako si to predstavuje i autor článku, musia sa práveže zdržať predčasného zasahovania do konkrétnych právnych vzťahov. Ako tvrdí autor, novinári vskutku nemôžu suplovať justíciu. Avšak ani súdna moc nemôže, čo ako by chcela, obhajovať spravodlivosť, suplovať ostatné moci v štáte - políciu, prokuratúru, prípadne nedostatok iniciatívy fyzických i právnických osôb.

Sudca by mal byť diskrétnym priateľom slobody, demokracie a spravodlivosti. To neznamená, že by nemal byť principiálny vo svojom vystupovaní, že by nemal byť nezastrašiteľný. So zastrájaním sa (nielen sudcovia) máme svoje skúsenosti tak z čias neslobody, ako aj z čerstvej súčasnosti a každý sa s ním vyrovnal inak. Niekto podľahne viac, niekto menej, niekto vôbec. Zrejme neobjavím nič nové, ak budem konštatovať, že výkonná i zákonodarná moc majú tendencie vyvíjať na súdnu moc priamy i nepriamy nátlak, niekedy ju i zastrašovať (známe reči o "chorých prvkoch na scéne", pohŕdanie nezávislosťou v čase transformujúcej sa ekonomiky a pod.). Za takýto nátlak osobne považujem i príkaz ministra spravodlivosti pre sudcov, aby sa oboznámili s programovým vyhlásením terajšej vlády. To, že na väčšine súdov sa nerealizoval, prípadne realizoval iba formálne (mnohí z nás sa to dozvedeli iba nedávno z novín), nie je ospravedlnením jeho prinajmenšom nevhodnosti. Pri takýchto tlakoch sa potom predstavitelia najmä výkonnej moci spoliehajú na už spomenutú "povinnú" diskrétnosť sudcu. Nechcem sa k tomu vracať podrobne, ale s odvolateľnosťou sudcu zvoleného doživotne to nie je až také zlé a vláda právomoc odstaviť alebo preradiť takéhoto sudcu nemá. Jednoznačne sa však stotožňujem s tým, že de iure i de facto nezávislá súdna moc je síce posledným, ale nie najmenej dôležitým garantom demokracie, ako aj s tým, že u nás nemá také postavenie, aké by mala mať a aké je porovnateľné so štátmi demokratického sveta. S výnimkou toho, čo som vyššie vyčítal, na otázku "prečo" možno nájsť mnoho "preto" v článku pána Abrahama.

Uvedomil si najmä to, že nezávislosť, nestrannosť a nezastrašiteľnosť súdnej moci nemožno stavať na sudcoch - hrdinoch. Nepostačuje iba jej deklarovanie v zákonoch a primerané odmeňovanie sudcov. Treba inštitucionalizovať nezávislý štatút sudcu ako osoby vo všeobecnosti. Tvrdiť, že sudca je nezávislý len pri rozhodovaní, je nepochopením jeho skutočnej úlohy v štruktúre moci. Koniec koncov i za socializmu sme tvrdili, že sudcovia sú v rozhodovaní nezávislí, a dobre vieme, ako to v niektorých prípadoch dopadlo.

Nestačí, aby nám výkonná a zákonodarná moc umožnili rozhodovať podľa zákona a svojho svedomia. Potrebujeme nezávislý štatút ako celok a minimalizáciu zásahov ďalších dvoch mocí v štáte do chodu justície. Nie je dobré, keď parlament rozhoduje, kto bude či nebude sudcom, nie je dobré, keď výlučne výkonná moc určuje okruh ľudí, z ktorých sa bude tvoriť vedenie súdov. Nie je dobré, keď sudcovia zvolení na štyri roky teoreticky ani nemusia byť navrhnutí na voľbu na doživotie. Neviem odhadnúť,do akej miery na zlom stave justície participujú odborne, prípadne morálne zle pripravení sudcovia, do akej miery zlé vedenie, do akej miery zlé zákony. Viem však, že vo všeobecnosti sa len na entuziazmus a nadšenie ľudí nemožno spoľahnúť.

Ak od niekoho chceme dobrý výkon, musíme ho stimulovať. Ak od niekoho chceme, aby bol čestný, musíme mu vytvoriť podmienky na to, aby sa mu vyplatilo byť čestným. Ak od niekoho chceme, aby bol nezávislý, musíme ho takým urobiť so všetkými dôsledkami. Nesmie sa napríklad báť znemožnenia inak nárokovateľného hierarchického postupu len preto, že v konkrétnej kauze nepostupoval tak, ako by si to želala výkonná moc, ktorá je momentálne pri moci. U sudcov by nemala hrať podstatnú úlohu autorita v tej-ktorej politickej strane, autorita u reprezentantov výkonnej moci, ale autorita u kolegov a odbornosť.

Len tak možno zabrániť ceste do neznáma a naznačenému katastrofickému scenáru v závere článku pána Abrahama. Sudcom musí byť umožnená samospráva súdnej moci. Tá musí byť reálna a mala by sa týkať vecí stavovských, personálnych i ekonomických. Bohužiaľ, naša snaha o vytvorenie takejto samosprávy trvá už viac ako štyri roky...

Autor: JUDr. JÁN HRUBALA Krajský súd Banská