Keď pred časom brázdil Štúrovu ulicu a Námestie SNP Štefan Miletič, starý šedivý chlap so zlepenými zavšivavenými vlasmi, ľudia si ho so záujmom obzerali, a niektorí sa odvracali so zhnuseným výrazom. Miletič bol v Bratislave rarita. Nežobral. Vyberal smetné koše. Jeho konkurentom bol Splašený Jožko, čo behal po celom meste s plecniakom a v zelených gumákoch.

"Ja som neni žebrák a ani som neni lakomý," hrdo o sebe vyhlasoval Miletič, somrák ovládajúci štyri jazyky. Občas ho zastavili policajti, aby ho vzápätí pustili. Bol neškodný, nikomu neublížil a nikoho neobťažoval. Blúdil sem a tam, vyberal zo smetiakov nedojedené hot-dogy a prázdne fľaše, posedel si na obrubníku a známym sa chválil, že je ten najslobodnejší človek na svete. "Ja len zbieram to, čo ostatní vyhadzujú. Veď to neni trestné!" hovorieval. Zomrel niekedy v roku 1990, a niekedy v tom čase sa stratil aj Splašený Jožko. Obaja dotvárali kolorit mesta; patrili k nemu tak, ako kedysi populárny Schöne Náci.

Od toho času sa centrum mesta zaplnilo desiatkami podivných indivíduí: somráci, bufeťáci, bezdomovci, hudobníci, žobráci. A je ich čím ďalej tým viac. Oddnes však platí v centre mesta zákaz žobrania, no mnohí žobráci o tom nevedia. Netušia, že po prvom upozornení bude nasledovať pokuta do výšky tisíc korún. Otázka možno znie, odkiaľ títo chudáci, ktorí často nemajú strechu nad hlavou, zoberú toľké peniaze...

RUDO SA NEBOJÍ

Tak ako kedysi Štefan Miletič, aj hudobník Rudo dnes neodmysliteľne patrí ku koloritu Bratislavy. So svojou družkou prechádza všetkými končinami centra mesta. Hrá na uliciach, na námestiach, na terasách krčiem. Na požiadanie vám zahrá čokoľvek. Mastí hrebeňom do troch strún, sedí uprostred chodníka a spieva. Niekedy falošne, inokedy nie. Zabáva okoloidúcich. "Ja nie som žobrák ako tamtí v podchode. Toto je moja robota. Ja som slušný človek - umelec. Zarábam si, aby som dokončil dom, lebo ja nie som z Bratislavy, ale zo Záhoria." Rudo má svoju hrdosť. Interview poskytne minimálne za stovku. "Počul som o tom opatrení, že nás chcú vyhodiť z mesta. Tamtých žobrákov môžu, ale prečo hudobníkov?" pýta sa. "Myslím si, že je to blbosť. Ja ľuďom prinášam radosť. Od nikoho peniaze nežobrem. Platia mi len preto, lebo sa im to páči. A zahrám aj na objednávku, ak niekto chce počuť svoju obľúbenú pesničku..."

A prečo mastí len na troch strunách?

"Lebo som hudobník a každý hudobník má svoj štýl. Takto mi to vyhovuje najlepšie. Ja zároveň basujem, sólujem, aj si robím rytmus."

Umastený žltý hrebeň sa roztancuje po strunách a Rudo spustí svoj najobľúbenejší hit: Babylon. Diváci sa pristavujú, hádžu do škatule od topánok drobné, niekoľko pripitých chalanov tlieska do taktu...

"Rudo, povedz, nebojíš sa toho mestského opatrenia?"

"A prečo by som sa bál? Veď nie som žobrák, ale hudobník!"

"Rudo, koľko zarobíš za deň?"

"Nepoviem. To je tajomstvo podnikania. Ale keď dáš desať korún, zahrám ti, čo len budeš chcieť. Aj Elán."

A Rudova žena, drobná ženička so špinavými blond vlasmi, stojí obďaleč a horlivo prikyvuje na každú vetu, ktorú Rudo vysloví. Za celý čas neprehovorí ani pol slova, ale v tvári jej vidno, ako svojho muža miluje.

IOANA CHCE MAŤ VILU

Ioana sedí s trojročným dievčaťom pred kostolom, vedľa nej tanistra a dve veľké cestovné tašky. Ioana len prednedávnom pricestovala z Rumunska a smeruje na západ. V Bratislave si chce zarobiť na živobytie. Na cestách je už takmer dva mesiace, a za ten čas sa ani raz neokúpala. Okolo nej sa šíri nepríjemný kyslastý zápach. Umazané dieťa drží v rukách ceduľku s nápisom "POMOZTE PROSIM, LEBO SME CHUDOBNÍ A SOMIERAME OD HLADU!!!" Pred nimi je asi pätnásť korún, ktoré im nahádzali okoloidúci dobráci.

Ioana je nekomunikatívna. Rozhovorí sa až keď do rozprestretej šatky pribudnú ďalšie dve desaťkorunáky, ale o svojej minulosti nechce povedať nič. Rozpráva zlátaninou všetkých možných rečí. Ioana je jedna z mála Rumuniek, ktoré sa zdržali v Bratislave dlhšie, ako chceli. To, že zomierajú od hladu, je len kamufláž: v skutočnosti si chcú vyžobrať peniaze na cestu do Nemecka. Jej manžel je už údajne so synom v Mníchove, kde na ňu a na dcérku čaká, ale ona nemá peniaze na ďalšiu cestu. Potom by chceli ísť do USA, kde je podľa nej najväčšia demokracia. Tam by si chceli nájsť robotu a potom kúpiť vilu. Ioana nevie nič o zákaze žobrať v centre Bratislavy, ktorý nadobúda platnosť v sobotu, a keď jej to poviem, zľakne sa a začne ma upodozrievať, či nie som policajt.

Pred niekoľkými týždňami nastala invázia rumunských utečencov na Slovensko. Podľa očitých svedkov a zamestnancov železnice museli Rumunov spiacich vo vestibule Hlavnej stanice doslova prekračovať. Väčšina z nich však považuje Bratislavu len za prestupnú stanicu na ceste za šťastím...

MONIKA Z OSTRAVY

"Ja žobrať neprestanem!" rezolútne vyhlási Monika z Ostravy. Včera napoludnie kľačala s rukami opretými o zem v podchode na Mierovom námestí. Mala na sebe dederónové šaty fialovej farby a tvár jej zahaľovala hlboko stiahnutá pestrofarebná šatka. Monika, aj keď žobre, sa okoloidúcich hanbí.

Monika kľačí na zemi, tvár si schováva pod šatkou. Ľudia si ju veľmi nevšímajú: oveľa väčšiu pozornosť venujú harmonikárovi. Hudobník hrá výborne, Monika z Ostravy mu môže len závidieť. Do jeho kufra padajú desaťkorunáky, kým do jej kelímka iba haliere. Pred kľačiacou žobráčkou leží na zemi výstrižok z jedného charitatívneho časopisu. Je na ňom fotografia ženy, ktorú reportér našiel spať na lavičke pod stanicou: Monika z Ostravy.

Harmonikár vyhráva a Monika rozpráva o svojom živote: "Môj otec pochádzal z Bratislavy, ale bývali sme v Ostrave. Zomrel na alkoholizmus. V roku 1991, po otcovej smrti, sa matka obesila. Dom, v ktorom sme bývali, bol vrátený v rámci reštitúcií inému majiteľovi, ktorý ma vyhodil na ulicu. Čo som mala robiť? Odišla som do Bratislavy, kde som poznala niekoľko dobrých ľudí. Bývala som v YMCE a v azylovom dome v Prievoze, ale tam bolo veľa čudných ľudí, niektorí aj drogovali. Našla som si priateľa, má 52 rokov a je ku mne veľmi dobrý. Viete, ja som nikdy nemala nijakú známosť, ani som nebola vydatá, ale tento je najlepší chlap, akého som mohla stretnúť. Ale nemáme z čoho žiť. Ja som nezamestnaná, on je nezamestnaný. Prvého júna ma vyhodili na ulicu, tak sa len tak potĺkame. Prespávame u dobrých ľudí, u kresťanov a u našich priateľov, ale niekedy aj vonku. Okrem dvoch šiat a rozličných spisov z úradov nemám nič. Nemám trvalé bydlisko, tak mi nemôžu dať náhradné ubytovanie. Hľadala som si podnájom, ale za obyčajnú garsónku dnes ľudia pýtajú 2700 korún, a ja toľko nemám. Niekoľkokrát som si zháňala robotu, ale nikde ma nechcú prijať, lebo nie som Bratislavčanka. Aj v Slovnafte som sa pýtala... Žiadala som si o invalidný dôchodok, lebo som chorá, ale zatiaľ mi ho nedali. Tak povedzte, čo mám robiť?! Neprestanem žobrať, aj keď začne platiť zákaz. Nech mi policajti povedia, kam mám vlastne ísť a z čoho mám žiť."

"Povedzte, Monika, koľko si za deň vyžobrete?"

"Ak je dobrý deň, tak asi dvesto korún. Ale dnes je to lepšie. Keď ste ma začali nahrávať na ten magnetofón, ľudia sa sem nahrnuli a nahádzali mi toľko peňazí, koľko som nezarobila za posledné tri dni dokopy."