Prvá Rómka, ktorá absolvovala Karlovu univerzitu. Zakladateľka prvého rómskeho divadla, autorka niekoľkých kníh, balád, rozhlasových hier. Členka Spolku slovenských spisovateľov. Pred niekoľkými dňami dostala diplom Univerzity J. E. Purkyně v Ústí nad Labem, pretože kedysi pôsobila dva roky aj v severných Čechách.
Dnes žije sedemdesiatštyriročná Elena Lacková v jednom prešovskom paneláku. Stále je človekom tvorivým, činorodým.
O vajdovej dcére,
ktorá sa naučila čítať
"Naša osada bola celkom v strede Veľkého Šariša, blízko pri Toryse, hneď vedľa kostola. Kedysi asi vznikla mimo mesta, ale časom sa ocitla priamo `vo varošu'. A môj otec bol v tej osade vajdom."
Keď začne Ilonka Doktorová chodiť do školy, učiteľka ju posadí spolu s ostatnými rómskymi deťmi do jednej lavice a pokiaľ nevyrušujú, akoby ani neexistovali. "Už som chodila do školy niekoľko mesiacov, a nevedela som z abecedy nič." Vtedy zasiahne do chodu vecí matka. Pochádza z Varšavy a je to vraj žena činu. Dopáli ju, že dcéra síce chodí do školy, ale nič ju tam nenaučia. Rozhevaná matka dorazí do školy a urobí poriadok. Vajdova dcéra musí vedieť čítať, písať. Učiteľka zrazu zistí, že Ilonka má výbornú pamäť, je vnímavá, usilovná. Stáva sa jednou z najlepších žiačok. Ale rodina sa stále rozrastá a keď Ilonka skončí piatu triedu, na školu niet času. Na jar a jeseň treba chodiť na pole pomáhať gazdom, zarobiť korunky. "Našťastie, som mala priateľky aj Nerómky, od nich som si požičiavala učebnice a pripravovala sa. Meštianku som skončila aj vďaka dobrej pamäti." Zdá sa, že Ilonkin osud sa nebude nijak líšiť od životov jej kamarátok, sestier, od ľudí z osady. Akurát že ju viac ako iné deti priťahujú knižky. Číta tajne po nociach, míňajúc pritom drahý petrolej. Čachtická pani, Gróf Monte Christo. Chodí aj do spevokolu a hráva s nerómskou mládežou divadlo. Matka dcéry parádi, šije pre ne, štrikuje, háčkuje. Otec učí dcéru spievať. Keď niekto z osady čosi vyvedie, žandári prídu za vajdom domov. A keď ho zastihnú muzicírovať s dcérou, najprv si ich vypočujú. "Vtedy za prvej republiky bola demokracia aj pre Rómov, nik nás nesmel prenasledovať, vynadať nám do Cigánov. Rómovia žili z ruky do úst, chodili na huby, maliny, zbierali liečivé rastliny, ale nik nás neurážal. Naše spolužitie s Nerómami bolo normálne, prirodzené." Z Ilonky sa v 1941 roku stala pani Lacková. Manžela si našla v Kapušanoch. O rok sa narodí prvý syn Milan. Zdá sa, že jej život sa odvinie celkom obyčajne. Pri deťoch a hrncoch. Ktosi to však zariadil inak.
O Korpáši,
na ktorý sa nedá zabudnúť
Keď vypukla vojna a vznikol slovenský štát, stali sa Rómovia spolu so Židmi občanmi druhej kategórie. Obyvatelia rómskej osady vo Veľkom Šariši prišli o svoje domky. Osada bola zrovnaná so zemou a Rómovia vykázaní do lesa na Korpáš. Museli tam ísť všetci. Najbiednejší i najváženejší. "Moja staršia sestra mala domček vo Veľkom Šariši, ktorý kúpila od Nerómov. Nechcela ísť na Korpáš, čakala práve dieťatko, a tak ostala doma. Až kým za ňou neprišiel veliteľ gardy. Prosila ho, že ako bude rodiť tam hore v lese, v zime, špine. A on jej na to: "Keď do teba kopnem, hneď z teba to morča vypadne!" Môj otec z toho ochorel. Ľudia si ho vždy vážili, hrával na svadbách, každý vedel, že sme robotní, nábožní, že chodíme do kostola a správame sa slušne. Otec dúfal, že my nebudeme musieť ísť. Zašli sme spolu za pánom dekanom, ktorý bol aj poslancom Hlinkovej strany. Rýchlo nás vyprevadil: `Ja nemôžem nič urobiť, pán doktor, zákon je zákon.' A tak sme šli na ten Korpáš. (Keď potom prišla do Šariša Červená armáda, všetci ľudia vyšli na ulicu, aj pán dekan stál pred domom. Ako sme šli okolo neho, hlboko sa pred nami ukonil, ale otec sa na tú stranu ani nepozrel.)" Na Korpáši žilo asi štyridsať rodín - v zemľankach, kolibách, chatrčiach. K tomu jedna studňa. Mužov vzali do pracovných táborov, robili zadarmo a ženy samy bez prostriedkov sa starali o deti. Jedli zhnité zemiaky a čo kto vyhodil. Elena Lacková stratila dcérku. Ochorela a v lese, v zime, jej nebolo pomoci. Autobusy, vlaky boli pre ľudí jej rasy nedostupné. Do Prešova sa nedalo. Žandári tam odchytávali Rómov, strihali ich dohola a vyvážali. Elenu Lackovú hnevá, že slovenskí historici aj dnes málo či skôr vôbec nehovoria o tom, že nielen Židia, ale aj Rómovia boli fašistami určení na vyhladenie. Prežili len vďaka tomu, že kapacity Osvienčimu nestačili.
Nemci boli na Korpáši každú chvíľu. Prehľadávali chatrče, trápili ľudí. Až keď v tábore vypukol brušný týfus, zľakli sa a Korpáš obchádzali. Ešte viac ju ťažia spomienky na gardistov. Tí urobili najšpinavšiu robotu, aj za Nemcov. "Pritom každú nedeľu boli v kostole. Poznali sme sa navzájom, dobre sme predtým spolunažívali, a zrazu sme pre nich neboli ľudia. Na nákupy v meste sme mali určené dve hodiny - od dvanástej do druhej, keď boli ľudia doma, aby sme ich neohrozovali. Urážali nás, ponižovali, nikdy mi nevymizne z pamäti ten les, nahé deti, hlad, zima, bieda."
O divadle, z ktorého bol celý Šariš hore nohami
Osloboditeľov vítajú obyvatelia Korpáša s mimoriadnou vďačnosťou. Elena Lacková už vtedy rozmýšľa, ako uchovať v pamäti ľudí utrpenie, čo Rómovia počas vojny prežili. Na to nik nesmie zabudnúť - a najmä nie Rómovia. Nestačí o tom napísať. Rómovia nemajú vo zvyku vyčitovať knižky. Spomenie si na pokojné predvojnové časy, keď so sestrami hrávali v divadelnom súbore. Ešte tam hore na Korpáši po nociach začne spisovať divadelnú hru Horiaci cigánsky tábor. Píše dlho. Má už rodinu a okrem toho - treba pracovať. "Bývalí žandári sa poobliekali do uniforiem SNB a prišli nás pendrekmi vyháňať, aby sme šli opravovať mosty, letisko zarovnávať. Ja som im povedala: `My ideme sami, nás netreba hnať pendrekmi. Doteraz ste nás katovali ako žandári teraz ako esenbáci!' A šli sme. Hladní ako psi, bosí, otrhaní, ale so spevom. Slobody sme sa nevedeli nasýtiť." Písanie hry jej zaberie celý rok. Potom musí nájsť schopných rómskych hercov, rozpísať úlohy a tých, čo nevedia čítať, naučiť spamäti texty. "Staré Rómky sa do mňa pustili: Dosť s nami robili gardisti, Nemci, ešči aj ona idze s našima dzecmi cirkusy robic!" Ďalší rok trvá, kým hru nacvičia. Najprv skúšajú doma u Lackovcov, potom v lese, kde si na vyvýšenom mieste prestavujú javisko. A keď je hra ako-tak nacvičená, zájde Elena Lacková za riaditeľom školy a spustí: `Napísala som divadlo. Nacvičili sme ho. Chceme vystúpiť'.' Riaditeľ vyjavene hľadí na mladú Rómku. Opatrne jej ponúka na skúšky školskú triedu, aby sa nové divadlo predviedlo najprv pred katedrou. Príde sa pozrieť a keď dohrajú, povie iba: `Môžete vyvesiť plagáty. Ja zabezpečím sálu.' Marec 1948 sa chýli ku koncu. Elena Lacková nakúpi metre baliaceho papiera, Korpášania ich pomaľujú, popíšu a tými plagátmi oblepia celý Šariš. A tak 16. apríla 1948 je kultúrna sála nabitá. Tlačia sa tu aj ľudia zo Sabinova, Chminian, Prešova. Herci hrajú ako o život. Nikdy predtým ani nikdy potom vraj nehrali lepšie. Sála tlieska, aplauduje, úspech. O divadle sa hovorí, píše. Pozvania sa hrnú. Prvé rómske divadlo prejde celé Slovensko a vystúpi vyše stokrát! Všetky noviny si považujú za povinnosť zmieniť sa o ambicióznych Rómoch z Veľkého Šariša. Jiří Ruml starší dokonca svoj zážitok z predstavenia opíše v knižke Země v přerodu. O sedem rokov neskôr autorka svoju hru upraví podľa pripomienok odborníkov a nacvičia ju znova. Hrá sa v Divadle Jonáša Záborského. Chytia sa jej aj amatérske súbory. Rómom vo Veľkom Šariši do neba stúpa sebavedomie. Zájdu do obchodu po mlieko či chlieb a popritom rozprávajú: `Vidzice, my mame divadlo, a vy mace divadlo? My mame našu Ilonku, a vy co mace?' Nerómovia uznanlivo pokyvujú hlavami. Kto by to bol od tých Rómov čakal? Život Eleny Lackovej sa začne uberať novými cestičkami.
O babičke, ktorá študuje
Stala sa z nej osvetárka. Pre Rómov organizuje kurzy čítania a písania, z manžela sa stal ľudový hygienik a spolu na motorke so sajdkou cestujú krížom-krážom. Poznajú ich v každej osade. Jedným pomáhajú s nevysporiadanými pozemkami, iným so súdnymi spormi, radia pri výchove deti, učia základom hygieny. Elena Lacková je so svojím poslaním spokojná. V podstate jej nič nechýba. Ešte raz však šokuje blízkych, keď ako 42-ročná žena, matka, babička začne uvažovať o univerzitnom štúdiu. Manžel ju odhovára. `Si síce priebojná, ale na štúdium treba čas, pokoj, sústredenie.' Počúva, pokýve hlavou - a pošle prihlášku. Hovorí si, že aj tak ju nevezmú. Na pohovoroch hovorí málo. Mohla by síce zo svojej praxe rozprávať celé hodiny, ale nechce komisiu obťažovať. Páni profesori dajú hlavy dokopy: Prihlásila sa nám prvá Rómka, to je pre nás česť. Keď poštár donesie oznam, že Elena Lacková sa stáva poslucháčkou Fakulty sociálnych vied a žurnalistiky Karlovej univerzity, odbor výchova a vzdelávanie dospelých, smeje sa i plače zároveň. Na slávnostnom otvorení školského roka dekan vyhlási: ,Máme medzi sebou prvú Rómku, my ako dekanát jej budeme pomáhať a prosím o to aj vás všetkých.' To ju morálne zaväzuje, nesmie sklamať. Mohla by tak prekaziť štúdium ďalších Rómov, ktorí sa raz budú o štúdium uchádzať. Komisia by len mávla rukou: Rómovia, to sme tu už mali, a ako to dopadlo! Úžasne sa k nej zachovajú spolužiaci. Posielajú do Prešova podklady na skúšky, vypracované otázky, literatúru. Matka štyroch detí, babička sa po nociach zatvára v kúpeľni a študuje. A keď napokon stojí v slávnostných šatách v slávnom Karolíne, v rukách zviera promočný diplom, v duchu si povie: "Tak, Rómovia! Až teraz vám naozaj patrím a urobím všetko pre to, aby sme spolu dokázali, že aj Róm je človek."
O knižkách a rozprávkach
Napísala niekoľko kníh, ale väčšina dodnes nenašla vydavateľa. V rukopise ostala kniha o rómskych skúsenostiach z vojnových čias Mŕtvi sa nevracajú, len úryvky boli zatiaľ publikované z autobiografie Narodila som sa na šťastnej planéte, v zásuvke leží rukopis knihy Život vo vetre, ktorú venovala rómskym deťom umučeným v koncentračných táboroch. Ujala sa rozhlasová hra v rómčine Žužika. V českom preklade ju uviedol Český rozhlas. Získala viaceré ocenenia. Dlho sa zaoberala zbieraním rómskych rozprávok. "Viete, je to zvláštne, ale rómske rozprávky sú zväčša veľmi neskutočné. Rómovia žili v biede a túžili aspoň v rozprávkach hovoriť o bohatstve, prežívať životy kráľov a princezien. O skutočnom živote Rómov je v nich pramálo. Preto som sa rozhodla napísať svoje rozprávky a inšpirovať sa tým, čo som sama zažila." V roku 1992 vyšli s podporou ministerstva kultúry Rómske rozprávky. V rómčine a slovenčine - obe jazykové mutácie na bielych stránkach vedľa seba. Rómske deti sa často práve vďaka tejto knižke stretávajú s písanou rómčinou po prvý raz. Elenu Lackovú pozývajú na besedy do škôl. "To je úžasné, ako ma tie naše deti vítajú. Ako im žiaria oči, aké sú sebavedomé, že aj ony majú svoju tetu spisovateľku. A na tie besedy chodia aj nerómske deti. Vždy deti poprosím, aby medzi sebou nerobili rozdiely."
O pocite prešovskej Rómky
"Nás je tu v Prešove okolo 4000 Rómov a Rómovia aj tu - ako všade - držia spolu. Napokon, nič iné nám neostáva, Nerómovia nás medzi seba nepozývajú. Napríklad mňa tu v našom vchode ľudia rešpektujú, pozdravia, ale nezavolajú ma, aby som si k nim prišla sadnúť, na ich oslavy či hostiny. Nie, ja to nepociťujem ako diskrimináciu. Ale nedivte sa, že Rómovia stále inklinujú k sebe, združujú sa. Je to v nich zakódované. A vytvárajú si aj vlastné morálne a mravné hodnoty, odlišné od väčšinovej spoločnosti. Ja sa snažím, aby všetci Rómovia cítili úctu k svojmu pôvodu, k svojej kultúre, k svojmu rómstvu. Za túto identitu bojujem celý život. Slováci nás neprijmú, Maďari nás neprijmú, ale keď uznali našu národnosť, prečo by sme sa za ňu mali hanbiť?"
