šie informácie. I keď budeme už 30. júna na koncerte Rolling Stones v Paríži s dvoma čitateľmi denníka SME, kde máme prisľúbené interview s členom skupiny, dnes vám ponúkame pohľad na show, ktorú Rolling Stones odohrali 9., 11., 12., 14. a 16. februára 1995 v Buenos Aires. (mp)
Najdlhšie existujúca skupina svetového rocku sa po vydaní svojej 32. dlhohrajúcej platne rozhodla, že s Voodoo Lounge Tour obkoncertuje celú zemeguľu. Tým pádom nemôžu vynechať všetky metropoly svetadielov. Jednou z najpozoruhodnejších je Paríž nového sveta - Buenos Aires. V priebehu desaťdňového pobytu v najväčšom španielsky hovoriacom meste sveta absolvovali päť koncertov - všetky na štadióne juhoamerickej futbalovej legendy River Plate Monumental. Vytvorený rekord návštevnosti sa priblížil k pol miliónu divákov, medzi ktorými nechýbali ani také celebrity ako argentínsky prezident Carlos Menem alebo dopingový notorik Diego Maradona. A všetci mohli konštatovať len starú známu pravdu o víne - čím dlhšie zreje, tým je lepšie.
"Či chcete alebo nie, Stones sú súčasné mýtické postavy s dôležitým metaforickým významom pre ľudí v dnešnom svete," hovorí o nich Don Was, producent poslednej LP Voodoo Lounge. A poslucháč môže len dodať, že "títo rockeri sú aj najkrajším príkladom afrodiziatického vplyvu rockovej hudby" a dokumentovať to na príklade gitaristu a speváka Keitha Richardsa. Pomerne čerstvý päťdesiatnik, ktorý v zákulisí pódiového života pôsobí značne zošúvereným dojmom, vstupuje po úvodných šamanských úderoch bicích Charlieho Wattsa ostrým gitarovým riffom klasiky Not Fade Away. V ostrom svetle zelených reflektorov je vidieť úžasnú erekciu postavy - zo zhrbeného starca sa stáva sviežo krepčiaca postava s energiou na rozdávanie a jeho hra postupne prelistuje všetky stránky šlabikára účelne rockovej gitary. Pozornosť sa postupne prenáša aj na ďalších - Mick Jagger spieva dobre s typickou mimikou a pohybom o čosi úspornejším, kým Richardsov sekundant Ron Wood už od druhej piesne Tumbling Dice dokazuje vzácnu súhru oboch gitár, čo zvlášť vyniká v zdvojovaných riffoch a prelínaných krátkych vypaľujúcich sólach. Tempo sa zrýchľuje v prvej pripomienke na posledné CD piesňou You Got Me Rocking, kolorovanej zvláštnou grafikou na obrovskom plátne pozadia, aby pokračovalo Shattered Rocks Off a ďalším kúskom "voodoo" sorty Sparks Will Fly ilustrovaným plaziacim sa jazykom posiatym pichliačmi. Na rozdiel od turné spred piatich rokov je vizuálna stránka menej intenzívna, do popredia sa oveľa viac tlačí zvuk. Približuje sa prvý vrchol večera - najklasickejší originál Satisfaction v mimoriadne razantnej podobe. V teplej argentínskej noci dobre padne aj pomalšia časť koncertu, ktorá sa začína kolísavým Beast Of Burden a pokračuje jednou z tých novších Out Of Tears. Ešte pred rock'n'rollovým All Down The Line (klavír Chuck Leavell) počujeme veľmi klasické Wild Horses. Nového basgitaristu Darryla Jonesa začneme lepšie vnímať vo funkovej verzii Miss You, kde sa rozkvília sprievodní vokalisti Lisa Fischer a Bernard Fowler. Svoje slovo má aj saxofón Bobbyho Keysa a dychová sekcia The New West Horns. Pamätník pražského koncertu spred piatich rokov uvíta reminiscenciu na minulé turné Sad, Sad, Sad, ale hneď sme zasa nazad v zhustenej verzii novoalbumového I Go Wild. Nadšenie vytryskne pri známej Honky Tonk Women a svoju príležitosť v sólo speve dostáva Keith Richards. Najprv to je Before They Make Me Run a potom nová, až dylanovsky kĺzavá The Worst. Jagger sa vracia v cylindri a odpáli posledný hit Love Is Strong, čím koncert naberá smer k vrcholiacemu záveru. Potom nasledujú už v tesnom slede Monkey Man, Start Me Up a záverečné trojpiesne Street Fighting Man + It's Only Rock'n'Roll + Brown Sugar. Prídavok je jediný, ale zo "zlatej knihy" - Jumpin' Jack Flash. Potom už len ovácie, klaňačky, ohňostroj...
Takýto koncert je veľká výzva, veľká otázka - ako je možné udržať takú vitalitu, takú schopnosť vysielať emocionálne strely po toľký čas? Mick Jagger v zhode s Keith Richardsom odpovedajú pomerne nezvyklo a rozsiahle citátom Rabíndranátha Thákura: "Keď príde smrť a pošepká mi: 'Tvoje dni sú zrátané'", odpoviem jej: 'Žil som v láske, nie iba v čase.' A smrť sa spýta: 'Prežijú tvoje spevy?' Poviem: 'Neviem, ale zato viem, že často, keď som spieval, som si uvedomoval, že žijem vo večnosti...'"
