Jericho zostalo aj najstarším mestom na svete, aj najnižšie položeným mestom na svete, aj mestom datľových paliem, aj zelenou oázou. Ešte pred pol druha rokom, keď som tam bola prvýkrát, bol príchod do Jericha najfascinujúcejší z Jeruzalema - v púšti rovno pred vašimi očami sa rozloží jeho staré zelené oko. Dnes však tieto krásy nevyužívajú už ani zahraniční turisti v takom hojnom počte ako kedysi. Jednoducho izraelské vojenské check pointy lemujú celú cestu až do Jericha a pri každom sa musíte zastaviť. Pohľad na samopaly zatieni aj ten najkrajší výhľad na Jericho... Ani palestínske vlajky už nevlajú nad každým domom, v každej záhrade, s výnimkou oficiálnych budov. Stratila sa aj patina svätej vojny džihádu - postriekané múry. Miestami som vtedy viac tušila, ako vedela, že už nie je miesto, kde by sa dalo niečo napísať, nastriekať. A teraz žiadny sprejový Arafat s kafíjou, žiadne heslá. Dalo by sa povedať, že Jericho zapadlo do normálneho všedného kolobehu alebo že eufória upadla. Skôr by som však použila výraz "zosterilnelo".

Jericho ako samosprávne palestínske územie si žije akoby svojím vlastným životom. Zvonku je ohradené ostnatými drôtmi a posiate izraelskými vojenskými hliadkami. Z jordánskej strany sa tiahnu mínové polia. Vo vnútri hliadkuje palestínska polícia cvičená v Egypte a Jordánsku. Pohľad na ňu vzbudí rôzne pocity. Policajti sa prevážajú na nových autách, ale rôznych značiek - od toyot po opely. Aj uniformy sa nesú v podobnom duchu.

Jericho si zarába, ako môže a ako vie. Hlavným zdrojom príjmov zostávajú turisti. Jericho má svoje autobusy, svoje taxíky so svojimi cenami... Aj na archeologických vykopávkach starého mesta, kde som predtým neplatila, sa dnes už vstupné vyberá. Oáza má plantáže, kde pestujú zeleninu, sú tam sady s ovocnými stromami, datľovými palmami. V úrodnej oáze sa, samozrejme, dopestuje oveľa viac, ako môžu jej obyvatelia spotrebovať. Lenže Jericho má rovnaké problémy ako Gaza. Hoci ešte donedávna zásobovali aj izraelský trh, teraz sa len ťažko presadzujú, pretože Izraelčania bojkotujú arabský tovar. Aj počet pracovných príležitostí pre Palestínčanov sa vytvorením vlastnej samosprávy znížil.

Najviac o tom hovoril môj starý známy Omar, ktorého život sa za rok a pol otočil o 180 stupňov. Predtým mal obchod so sliepkami v centre Jericha. Keď sme ho tam hľadali, obchod už patril jeho bratovi. Omar, ktorý predtým prežil v izraelských väzniciach nejeden týždeň za svoje členstvo vo Fatahu, krídle OOP, dnes študuje na prvej palestínskej univerzite v Ramalláhu. Okrem toho sa angažuje aj ako príslušník polície. A vôbec, zdal sa mi akýsi zaneprázdnený, plný optimizmu a plánov. Aj o tom, ako sa presadiť aj na trhoch v zahraničí, čo všetko môžu Palestínčania svetu dať. Spomenul aj svoje nezmieriteľné postoje z minulosti. Dnes 29-ročný mladík dospel. "Vieš, nedá sa všetko dosiahnuť násilím. Lenže nie všetci si to uvedomujú. Ja som bol tiež odhodlaný zomrieť ako hrdina, teda v svätej vojne, najlepšie pri nejakom teroristickom útoku, ale dnes to vidím všetko inak. Ale, žiaľ, názorové rozdiely medzi Palestínčanmi sa stále zväčšujú."

Jediné, čo sa nezmenilo, je kláštor pokušenia nad Jerichom, kde diabol 40 dní pokúšal Ježiša. Jeho budovy sú stále prilepené na skalu nad oázou ako zápalkové škatuľky. Aj výhľad je rovnaký, ako keby všetko zostalo pri starom...

Autor: JANA ČEVELOVÁ, Jericho -