Ako ale vyzerala situácia v Bosne a Hercegovine? Tu sa podobne ako v Chorvátsku a Slovinsku začiatkom roka 1990 rozpadla komunistická strana a začali sa formovať národnostne orientované strany. Bosnianski Chorváti a Srbi si ustanovili sesterské organizácie strán existujúcich v Chorvátsku a v Krajine, Moslimovia pod vedením bývalého disidenta Alija Izetbegoviča založili Stranu demokratickej akcie.

V decembri 1990 prebehli parlamentné voľby, v ktorých Moslimovia získali 41 percent všetkých hlasov, Srbi 35 percent a Chorváti 20 percent. Toto rozpoloženie hlasov zhruba zodpovedalo celkovému rozvrstveniu populácie Bosny a Hercegoviny, kde žilo zhruba 44 percent Moslimov, 31 percent Srbov a 17 percent Chorvátov. Na základe volebných výsledkov zostavil Izetbegovič vládu národnej jednoty, v ktorej boli zastúpené všetky tri najsilnejšie strany. Skoro sa ale ukázalo, že politické zámery Moslimov sa radikálne líšili od cieľov bosnianskych Srbov aj Chorvátov. Hlavné obavy v Bosne a Hercegovine plynuli z mocensko-teritoriálnych ambícií susediacich Srbov a Chorvátov. Srbské nebezpečenstvo bolo pociťované ďaleko silnejšie než prípadná chorvátska anexia, aj keď o možnom rozdelení Bosny medzi Chorvátskom a Srbskom sa rokovalo na schôdzke prezidentov Miloševiča a Tudjmana v marci 1991. Bohužial, Malcolm toto stretnutie v Karadjordjeve bližšie neosvetľuje. Nepíše nič o tom, že Tudjman si odvtedy s Miloševičom sľuboval, že sa mu tým podarí odvrátiť vojnu v Chorvátsku a Bosne a Hercegovine. Nie je jasné, nakoľko bola táto jeho predstava reálna. Ale už vtedy Miloševič otvorene opakoval, že Srbi budú požadovať anexiu niektorých oblastí Chorvátska a Bosny.

Ambície Belehradu boli formulované na zjazde Miloševičovej Srbskej socialistickej strany, na ktorom 9. októbra 1990 jej podpredseda Mihailo Markovič povedal: "Nový juhoslovanský štát bude pozostávať z troch federálnych jednotiek: zo Srbska, Čiernej Hory a zjednotených oblastí Bosny a Kninu. Ak si bosnianski Moslimovia želajú zostať v novom juhoslovanskom štáte, bude im to povolené. Ale ak sa budú snažiť odštiepiť, musia si byť vedomí toho, že štát Moslimov bude obklopený srbským územím." O niekoľko dní neskoršie Karadžič a ostatní Srbi demonštratívne opustili sarajevský parlament, aby o niekoľko dní neskôr v Banje Luke začali činnosť Srbského národného zhromaždenia, ktoré zastupovalo všetkých bosnianskych Srbov zo štyroch "autonómnych oblastí", ktoré si predtým vyhlásili. Situácia sa začala nápadne podobať rok starým udalostiam v chorvátskej Krajine. Bosnianski Srbi požiadali Juhoslovanskú ľudovú armádu, ktorá viac než sympatizovala so záujmami Srbov, o pomoc. Vzápätí sa do Bosny premiestnilo veľké množstvo vojakov, aby mohli ochrániť miestne srbské obyvateľstvo pred "islamským fundamentalizmom", podobne ako rok predtým chránili Srbov v Krajine pred "ustašovským fašizmom".

Malcolm, bohužiaľ, nepripomína, že niektoré obavy bosnianskych Srbov boli oprávnené. Napríklad rovnako ako v Chorvátsku, aj v Bosne došlo k prepusteniu Srbov zo zamestnania, aj keď nie v takej miere. Hysterická kampaň o nebezpečenstve transformácie Bosny a Hercegoviny na islamský fundamentalistický štát, ktorú rozpútali belehradské oznamovacie prostriedky, čiastočne vychádzala z prekrúteného výkladu Izetbegovičovho pojednávania Islamská deklarácia, ktoré bolo napísané (nie ale publikované) v 60. rokoch. Islamská deklarácia, ktorá bola vydaná až v roku 1990, je všeobecným pojednávaním o vzťahu politiky a islamského náboženstva. Podľa jej autora islamská vláda nemôže byť legitímne ustanovená, pokiaľ neexistuje islamská spoločnosť. Tá môže existovať len tam, kde absolútnu väčšinu obyvateľstva tvoria veriaci mohamedáni, ktorí sa pravidelne zúčastňujú na náboženských obradoch. "Bez tejto väčšiny je islamská vláda zredukovaná na čistú moc a môže sa zmeniť na tyraniu," píše Izetbegovič. Je nutné pripomenúť, že esejistické pojednanie o vzťahu náboženstva a štátu patrí medzi islamskou inteligenciou k takým základným žánrom ako v dnešnej západnej civilizácii pojednanie o feminizme. Nielen že sa Izetbegovič nesnažil ustanoviť v Bosne a Hercegovine islamský štát, ale aj program jeho strany si vytýčil za cieľ uchovanie zvláštneho mnohonárodného a mnohonáboženského charakteru krajiny. V tomto duchu bola položená aj otázka referenda o samostatnosti: "Želáte si suverénnu a nezávislú Bosnu a Hercegovinu, štát rovnoprávnych občanov a národov Moslimov, Srbov, Chorvátov a ostatných, ktorí tu žijú?" Prevažná väčšina zo 64 percent voličov, ktorí napriek bojkotu Srbov v referende hlasovali, na túto otázku odpovedala kladne.

K otvoreným bojom medzi bosnianskymi Srbmi na jednej strane a Moslimami a Chorvátmi na strane druhej došlo až v apríli 1992, keď Európska únia uznala nezávisloť Bosny a Hercegoviny. Teda už tu otvorene operovali jednotky juhoslovanskej federálnej armády (JNA). Podľa vyhlásenia generála Adžiča, veliteľa JNA v Bosne a Hercegovine, bola armáda pripravená zasiahnuť, aby mohla ochrániť Srbov pred "otvorenou agresiou".

Asi najhroznejší spád udalostí sa odohral v meste Bijeljina blízko srbských hraníc. JNA najskôr zlomila odpor teritoriálnych jednotiek. Potom boli do mesta vyslaní arkanovci, aby "vyčistili terén" podobným spôsobom, akým pracovali v chorvátskej Slavónii. To znamená, že začali chladnokrvne vyvražďovať Moslimov a zapaľovať ich domy. Hlavnou úlohou arkanovcov bolo dohnať Moslimov k masovému úteku z oblasti a zradikalizovať srbské obyvateľstvo. Podobné akcie sa opakovali vo Zvorniku, Visegráde a Foči. Z týchto miest utieklo 95 percent tamojších Moslimov. Tu sa opäť dostávame k téme "starých" národnostných nenávistí, ktoré podľa Malcolma vyprovokovali príslušníci polovojenských oddielov, ako boli arkanovci. Aj keď členovia týchto jednotiek mohli pri uskutočnení etnických čistiek pociťovať určitú zvrátenú slasť, rokovali na základe rozkazov svojich politických vodcov, ktorí vychádzali z racionálnych pohnútok. Miestne srbské obyvateľstvo, ktorému sa tieto jatky odohrávali pred očami, bolo profesionálne vedenou propagandou na smrť vystrašené rozprávkami o nadchádzajúcom svätom džiháde. Stupeň dezinformácie a zmätenosti bosnianskych Srbov Malcolm ilustruje na reportáži agentúry Reuter: "Vidíte to pole?" pýta sa srbská žena a ukazuje k lúkam na brehu Driny. "Tam mal začať svätý džihád. Foča sa mala stať novou Mekkou. Boli vypracované zoznamy Srbov určených na likvidáciu," opakuje to, čo hovoria všetci obyvatelia Foče. "Obidvaja moji synovia mali byť zamordovaní ako prasatá. Ja som mala byť podľa zoznamu znásilnená."

Toľko teda zjednodušený náčrt začiatku vojny v medziach možností časopiseckého článku. Malcolmova kniha zachádza do väčších detailov a predvádza plastickejší obraz konfliktu, v ktorom sa navzájom stretávajú bosnianski Srbi, Chorváti a Moslimovia. Táto kniha ale nie je iba o vojne. Je jedným z mála súčasných pokusov o predstavenie dejín Bosny a Hercegoviny v ich celistvosti, o priblíženie bohatej kultúrnej tradície tejto krajiny. Práve spoločnú bosniansku kultúru dnes tí, ktorí vedú vojnu v mene jednotlivých nacionalizmov, zámerne popierajú. Preto sú v Bosne a Hercegovine nielen vraždení ľudia v rámci etnických čistiek, ale sú systematicky ničené aj kultúrne pamiatky, archívy a knižnice. Tí, ktorí sa na tomto ničení podieľajú, vedú vojnu proti dejinám vlastnej krajiny.

Autor: JÁN ŠEFRANKA, Lidové noviny