Muhammad Ali je boxerský fenomén a apoštol pokory v jednej osobe: symbol športu a viery, a tiež symbol postoja, ktorý z viery vychádza. Legenda svojej doby: je v ňom kúsok Beatles, kúsok Elvisa Presleyho a kus Martina Luthera Kinga. Asi najznámejšia z tvárí, čo sa každé ráno s nádejou sa obracajú smerom k Mekke. Americký moslim, ktorý zostal americkým hrdinom, aj potom, či práve potom, že odmietol bojo- vať vo Viet- name. Ame- ričania mu bezvýhradne veria aj po 11. septembri 2001 – Ali sa modlí aj za všetkých tolerantných moslimov.
Dvadsať rokov jeho kariéry dalo tomuto športu nový rozmer: rozmer zvláštnej charizmy, ktorá v očiach mnohých povýšila box na umenie, do ktorého sa vkladá všetko. Už dvadsať rokov Aliho väzní bludisko Parkinsonovej choroby. Spôsob, akým jej Ali čelí, obdivuje Amerika i celý svet. Pred týždňom nechal otlačky svojich dlaní na tabuli Chodníka slávy v Hollywoode – bola to súčasť osláv jeho šesťdesiatych narodenín. Pri tom mu robili spoločnosť Sydney Poitier – ktorý pred tridsaťjeden rokmi spolu s Billom Cosbym a černošským politikom Jesse Jacksonom Aliho vynášal na pleciach, Will Smith – hral Aliho v najnovšom filme Ali, Sylvester Stallone, Paul Simon.
Raz vás dostanem!
Louisville, 1954. Cassius Clay, dávno predtým, než sa stal Muhammadom Alim, prišiel o svoj preslávený bicykel – preslávený tým, že mu ho ukradli. Cassius mal dvanásť rokov, a strašne zúril. „Najprv sa nauč boxovať, potom ich môžeš zbiť,“ povedal mu miestny policajt a priviedol černošského klauna s vypúlenými okáľmi do svojej boxerskej školy. Cassius sa učil vášnivo, až kým z neho nestal ten, ako sám vravel, najväčší, najmocnejší, najdokonalejší aj najveľkohubejší boxer na svete.
Na začiatku boli posadnutosť a dril. Každé ráno mlieko, cesnak a praženica od mamy: „Bol na neudržanie, nedal sa zastaviť. Po niekoľkých mesiacoch, čo mu zmizol bicykel, si na tričko napísal veľkými písmenami WORLD CHAMPION.
Ali nikdy zlodejov bicykla nechytil, aj keď sa im dodnes s pôžitkom vyhráža. Pritom by sa im celý svet vlastne mal poďakovať. Box priviedol Cassiusa i k ľuďom, ktorých mal nadovšetko rád: od trénera Angela Dundeeho, cez doktora Ferdieho Pacheta až po jeho najväčších sokov v ringu, pre ktorých dnes nešetrí vľúdnosťou a priateľskými slovami.
Medzi tých, ktorých zahŕňa najväčšou láskou, patrí jeho štvrtá manželka, päťdesiatročná Lonnie a osem Aliho detí vrátane dvoch adoptívnych. Všetky sa už rozpŕchli po svojom, iba desaťročný adoptívny syn Asaad Amin Ali žije s rodičmi v Berrien Springs v Michigane. Tu sa každé ráno okolo piatej rituálne umýva studenou vodou, aby sa potom s napoly zodvihnutými rukami obracal v modlitbách k Mekke. Pretože Alah ho potrebuje. A Ali potrebuje Alahovo milosrdenstvo.
Prvú medailu šmaril do vody
Piateho septembra 1960 nastúpil osemnásťročný Cassius Clay v Palazzo dello Sport na svoje olympijské finále v poloťažkej váhe. V protiľahlom kúte si naňho mädlil päste najväčší poľský boxer všetkých čias, Zbigniew Pietrzykowski. Poliak bol veľkým favoritom, Pietrzykowski triafal jedna báseň. Ale keď mu nakoniec došli sily, pohyblivý Američan vyhral na body u všetkých rozhodcov. Zlatá medaila bola jeho!
Tá medaila sa váľa kdesi na dne rieky Ohio v Aliho rodnom Louisville, píše Cassius – Ali vo svojej knihe Najväčší. Keď so svojím priateľom večer po olympiáde odchádzali z reštaurácie, čistokrvný biely gang naštartoval svoje motorky a pustil sa za nimi. Chytili ich na moste Jefferson County a prenasledovaní Cassius s kamarátom sa hromade útočníkov ubránili. Dobitý Cassius znechutene zahodil zlatú medailu do rieky.
Atlanta, OH 1996. Standing ovations v prestávke basketbalového zápasu USA – Juhoslávia. Predseda MOV Juan Antonio Samaranch odovzdáva Alimu, sediacemu v stredovom kruhu, duplikát zlatej olympijskej medaily z Ríma spred tridsiatichšiestich rokov. Dojatie, spomienky. Georgia Dom vracia vtedy päťdesiatštyriročného, chorobou zdrveného Aliho do dávno zabudnutej reality. V Atlante si ju vychutnal najmä počas nezabudnuteľného otváracieho ceremoniálu. Bill Clinton plakal, keď Muhammad Ali zapaľoval olympijský oheň.
Vezmem ho rovno do zoo
Miami Beach, 25. februára 1964. Cassius Clay vyzval na súboj o titul profesionálneho šampióna všetkých váh obrovitého čierneho Sonnyho Listona. Keď Liston zložil za 126 sekúnd Floyda Pattersona, 23. septembra 1962 padol jeden veľký mýtus. Sonny dúfal, že sa stane číslom jeden. V tom čase však už Louisville Sponsor Group prognózovala, že budúcnosť patrí Clayovi: „Cassius Clay sa raz stane sliepkou, ktorá bude znášať zlaté vajcia!“ A Clay sa na túto misiu vydával s pasiou jemu vlastnou: súperov psychicky lynčoval už tým, že sa odvážil predpovedať, v ktorom kole im uštedrí knokaut.
Vo svojom desiatom profizápase 19. júna 1963 predpovedal publiku, kedy bude koniec duelu s Henry Cooperom: vraj v piatom kole. Okolo 55 tisíc divákov vo Wembley v tomto kole zhíklo. Clay do bodky splnil sľub.
V Miami Beach platil za favorita Liston. Bookmakeri vystavili kurz 5:1 v jeho prospech. Clay pred zápasom kričal: „Kto je Sonny Liston? Je to nula, veď nevie ani poriadne rozprávať! Na šampióna je škaredý. Tlstý, škaredý medveď! Aj smrdí ako medveď! Po zápase ho odvediem rovno do zoo.“ Účinok sa dostavil: Liston sa prestal ovládať: „Toho teploša rozsekám! Len sa bojím, ako si vytiahnem ruku z jeho nevymáchanej papule.“
Tancujúci Clay si zo šampióna robil dobrý deň. Celých šesť kôl krúžil okolo Listona a deptal ho krátkymi direktami. Mihali sa ako blesk, a keď zaznel gong do siedmeho kola, Sonny Liston zostával sedieť na stoličke. Boxerský svet oslavoval nového kráľa: Cassiusa Claya.
Muhammad Švejk
Na zhromaždení Čiernych moslimov sa Clay začal objavovať roku 1963. Po zápase s Listonom sa prihlásil k islamu a prijal meno Muhammad Ali.
Odmietol prisahať na zástavu USA a narukovať do americkej armády! Jeho islamská viera bola dôsledná a Ali odmietal vziať do rúk zbraň. A tak ho už 28. apríla 1967 zbavili koruny šampióna a to najhoršie na neho len čakalo.
Najprv sa s odvodovou komisiou hral. Robil sa sprostý: nevedel vyrátať slovný príklad pre malé deti. Nakoniec skončil pred súdom. Dostal päť rokov väzenia a pokutu 10 tisíc dolárov za to, že odmietol pre svoj odpor k vojne vo Vietname vstúpiť do armády. Senát, ktorý Claya odsúdil na maximálny trest, tvorili iba bieli sudcovia.
Muhammad Ali po rokoch: „Nechcel som bojovať vo Vietname. Ja som nevidel v týchto ľuďoch mojich nepriateľov či nepriateľov Ameriky. Bol som ochotný radšej sa dať zavrieť, ako zabíjať nevinných…“ Až roku 1971 súd definitívne zrušil rozsudok nad boxerom, ktorý bol ušetrený väzenia. Aliho päste boli voľné.
Superhviezda je späť
New York, 8. marca 1971. V hre bola suma 2,5 milióna dolárov, Madison Square Garden bola natrieskaná 20 455 divákmi. Muhammad Ali: výška 190 cm, váha 97 kg, rozpätie rúk 208 cm. Joe Frazier: výška 182 cm, váha 94 kg, rozpätie rúk 186 cm.
„Všetci fanúšikovia Fraziera budú šokovaní, ako ľahko s ním skoncujem,“ vyhlásil Ali a bookmakerom podľa svojho zvyku pošepol, kedy bude bude koniec. Atlét z bitúnku, Joe Frazier už rok úspešne obhajoval profesionálny titul. Ali tancoval, uškŕňal sa, zabával publikum. V jednom momente sa dokonca iba tak, uličnícky, oprel o povrazy a čakal. Frazier ledva ustál deviate kolo. Lenže v pätnástom sa vymrštil povestný Frazierov ľavý hák a Ali padol na zem. Zápas dokončil, ale výsledok na body bol jasný.
Bol to jeden z najpamätnejších súbojov Muhammada Aliho a vôbec jeho prvá z piatich prehier v profiringu pri počte 56 víťazstiev (37 na k.o.).
Potom už prišli veľké triumfy, po ktorých dvíhal nad hlavu opasky šampióna: víťazstvá nad Georgeom Foremanom v roku 1974 v zairskej Kinshase, rok nato víťazná odplata Frazierovi v azda najtvrdšom zápase v histórii moderného boxu v Manile. O titul prišiel Ali až v roku 1978, keď prehral s ďalším čiernym krajanom Leonom Spinksom, aby sa v roku 1979 vrátil na trón jedinečným spôsobom aj tretí raz!
Vôľa Alahova
O päť rokov, 6. septembra 1984, odvážajú do newyorského Columbia-Presbyterian Medical Centre muža menom Paul Jefferson. Zisťujú mu organické zmeny na mozgu. Možnosť zlepšenia lekári vylučujú. Ali sa pokúsil skryť za anonymným menom. „Parkinsonova choroba je v Aliho prípade jednoznačne dôsledok tvrdých úderov na hlavu. Je však schopný rovnako myslieť ako predtým, jeho duševné schopnosti nie sú zatiaľ narušené,“ povedal vtedy Dr. Cope. O päť rokov odmietol Ali operáciu mozgu, pretože z posledných osemnástich pacientov ju vtedy dvaja neprežili. Neistota, nepokoj, roky depresie, apatia, úzkosť. S osudom sa však zmieril, nikdy sa nesťažoval: „Bola to vôľa Alahova.“ Ba dokonca vie, kde sa to všetko začalo: „Manila. Mám to z tretieho duelu proti Frazierovi.“
„Patril mi celý svet – a nebolo to nič,“ povedal raz Ali. Život však nevzdal, naopak. Svojou vierou, svojou zaťatou láskou k životu i ľuďom je zdrojom energie pre stámilióny ľudí na našej planéte.
Muhammad Ali (Cassius Marcellus Clay) sa narodil 17. januára 1942 v Louisville v štáte Kentucky v skromných pomeroch rodiny maliara vývesných štítov, tu začal aj boxovať. Tréneri od začiatku krútili hlavou nad jeho štýlom: údery súpera odrážal hlboko zaklonenou hornou časťou tela. Ešte viac však mnohých rozčuľoval ignorovaním odvekej zásady v boxe – Clay totiž v ringu rozprával!
1959 – Cassius Clay sa stáva amatérskym majstrom USA v poloťažkej váhe.
1960 – Na OH v Ríme vyhral nad Pietrzykowskim a 7. septembra sa stáva olympijským víťazom.
1964 – 25. februára Clay víťazí v Miami Beach v súboji so Sonnym Listonom a získava titul profesionálneho majstra sveta v ťažkej váhe.
1967 – Ali odmieta narukovať do americkej armády. Zbavujú ho titulu a 20. júna 1967 ho v Houstone odsúdili na päť rokov väzenia a pokutu 10000 dolárov.
1971 – Najvyšší súd USA ruší rozsudok, Ali môže boxovať.
1971 – 8. marca v „zápase storočia“ prehráva Ali s Joeom Frazierom v New Yorku.
1974 – Gerald Ford ako prvý americký prezident pozýva Aliho do Bieleho domu.
1974 – 30. októbra Ali zdoláva v zairskej Kinshase Georgea Foremana a titul získava späť.
1975 – Na knižných pultoch sa objavuje autobiografická kniha „The Greatest: My Own Story“.
1977 – O Muhammadovi Alim nakrútili film „The Greatest“.
1978 – 15. februára prehráva Ali v Las Vegas na body v 15 kolách s Leonom Spinksom. V New Orleans však 16. septembra Ali berie Spinksovi titul späť a ako prvý v histórii profiboxu získava po tretí raz titul v ťažkej váhe.
1978 – V júni sa v moskovskom Kremli stretáva s L. I. Brežnevom. O dva mesiace sa 16. augusta Ali stretáva v Pensylvánii na tvorivom pracovnom dni s Andym Warholom.
1980 – Na žiadosť prezidenta Cartera jazdí Ali po Afrike a presviedča africké krajiny, aby podporili bojkot OH v Moskve. V Las Vegas prichádza 2. októbra v zápase s Larrym Holmesom definitívne o korunu šampióna.
1981 – 12. decembra prehral Ali v Nassau svoj posledný duel kariéry proti Kanaďanovi Trevorovi Berbickovi.
1982 – Lekári zistili, že Ali trpí Parkinsonovým syndrómom.
1986 – Ali sa po štvrtý raz žení – berie si svoju bývalú ošetrovateľku Yolandu Williamsovú.
1990 – Ali vyjednáva v Bagdade o prepustení amerických rukojemníkov počas blízkovýchodného konfliktu.
1996 – 19. júla zapaľuje v Atlante oheň Hier XXVI. olympiády.
1999 – Do ringu vstupuje jeho dcéra Laila Ali, ktorá doteraz vyhrala všetky svoje duely, vrátane vlaňajšieho zápasu s dcérou Joa Fraziera Jacqui.
2001 – Ali pred premiérou filmu „Ali“ (náklady dosiahli 115 miliónov USD, premiéra bola súčasne v Los Angeles a Londýne) zapálil 4. decembra v Atlante opäť po 64 mesiacoch olympijský oheň – ten, ktorý putuje do dejiska ZOH 2002 v Salt Lake City.
ĽUDO POMICHAL
