Paranoja je síce zriedkavá, ale vážna duševná choroba, ktorá postihuje oveľa častejšie mužov ako ženy. Charakteristickou črtou tejto choroby je tzv. paranoický vývoj. Paranoický vývoj poznáme aj ako zvláštny variant povahy, ale môže vyústiť aj do skutočnej paranoje. Môže sa uberať dvoma smermi. Alebo vyústi do pasívnej precitlivenej vzťahovačnej povahy, alebo do aktívnej činnosti voči svojim domnelým nepriateľom (tzv. kverulantná forma).
Paranoik aktívne bojuje proti svojmu domnelému nepriateľskému okoliu, aktívne bojuje za svoju vec, domáha sa práva a zadosťučinenia. Aktívnym postupom sa snaží presadiť svoju pravdu a odstrániť svojich "nepriateľov". Je skalopevne presvedčený, že pravdu má len on, nie je prístupný žiadnemu racionálnemu vysvetleniu. Vôbec nepripustí, že by mohol byť duševne chorý.
Klinický obraz čistej paranoje je charakterizovaný systematickými a logicky pevne skĺbenými bludmi, vzťahovačnosťou a podozrievavosťou. Všetko, čo sa deje okolo paranoika, vzbudzuje v ňom pevný a nevyvratiteľný bludný úsudok, že sa mu deje plánované príkorie. Je presvedčený, že všetko sa deje cielene a je namierené proti nemu. Je preto plný nedôvery a podozrievavosti voči okoliu, správa sa ostražito, napäto, rezervovane, bez možnosti nadviazať srdečné priateľské styky. Je ochotný podať ruku na zmierenie, ale bludné presvedčenie, že ten, komu podáva ruku, je jeho nepriateľ, je silnejšie ako ochota na zmierenie. Každú udalosť denného života vzťahuje na seba, je presvedčený, že každý jeho počin je tajne sledovaný, aby sa získali usvedčujúce dôkazy proti nemu.
V prevažnej väčšine prípadov je paranoik mužom činu, ktorý chce stoj čo stoj presadiť svoj názor. Jeho bludné presvedčenie sa stáva jeho celoživotným poslaním, pre ktoré dokáže obetovať všetok svoj záujem.
Hoci ide o vážnu duševnú chorobu, postihnutý má ucelenú osobnosť, myslenie má usporiadané, takže mimo svojich bludov pôsobí navonok ako celkom "normálny" človek. Dokonca i jeho bludný systém je tak naoko logický, že nikto nepripustí, že by mohol byť duševne chorý, a jeho bludným konštrukciám veľa ľudí uverí. Intelekt a pamäťové schopnosti paranoika nie sú porušené. Svojou aktivitou a výrečnosťou môže pôsobiť navonok ako charizmatická osobnosť, ale v skutočnosti ide o charizmu patologickú.
Paranoik bez toho, aby si to uvedomoval, prenáša, indukuje svoje bludné myšlienky na ľudí, ktorí žijú v jeho okolí. Poznám prípad, keď v jednej početnejšej rodine bol otec chorý na paranoju a svoje bludné presvedčenie o tom, ako im škodia ich susedia, indukoval na celú rodinu. Takýmto spôsobom celá rodina ochorela na indukovanú paranoju.Všetkých členov rodiny museli prijať na liečenie na psychiatrické oddelenie. Liečba prebiehala úspešne u členov rodiny, ale otec, ktorý bol skutočne chorý, (ktorý bol induktorom), sa liečil na psychiatrickom oddelení opakovane a lieči sa až doteraz.
A teraz si predstavme, že by paranojou trpel politik, ktorý sa dostane na popredné miesto politického života.
Takýto politik veľmi rýchlo presvedčí o svojej "pravde" aj masy ľudí a môže indukovať svoje bludné myšlienky aj do polovice národa. Takto vzniká masová paranoja. Jednotliví členovia tejto masy nebudú prístupní žiadnej racionálnej polemike, budú podobne ako ich induktor skalopevne presvedčení o jeho "pravde". V dôsledku toho vznikne komunikačný blok a konfliktogénne sociálne napätie medzi skupinou s indukovanou paranojou a skupinou, ktorá si zachovala zdravý úsudok.
Tak sa potom môže stať, že žena, ktorá ešte pred chvíľou prijímala Božie telo, si po skončení bohoslužieb odpľúva pred kostolom zo svojho spolubrata, ktorému môže ďakovať za to, že môže slobodne vyznávať svoju vieru. V inom konkrétnom prípade zasa dve zbožné ženičky navštívia kňaza a žiadajú ho, aby nedával prijímať ich spolubratovi, lebo je členom kresťanskej strany. Ba dokonca táto nenávisť indukovaných paranoikov môže ísť tak ďaleko, že budú chcieť radšej občiansku vojnu ako prezidenta, ktorý nezmýšľa tak ako oni. Tieto absurdity jednoznačne svedčia o tom, že nejde o normu, ale o patológiu.
Takto dochádza k veľmi nebezpečnej polarizácii spoločnosti, ktorá sa môže stupňovať a vyústiť až do krvavých konfliktov. V dave prestáva byť človek indivíduom, podlieha psychologickým zákonitostiam davu. Osobnosť paranoika, vodcu, spustí mechanizmus identifikácie, dav sa s ním stotožní a beda tomu, kto by mu chcel ublížiť. Je zákonité, že čím väčšmi sa mu bude "ubližovať", tým väčšmi sa vzťah medzi ním a davom posilní a jeho popularita stúpne.
Môže sa však stať, že určitý počet jeho stúpencov so zdravým úsudkom nepodľahne jeho paranoickej indukcii, odskočí od neho a vytvorí nové politické zoskupenie. Tým sa okruh jeho "nepriateľov" rozšíri, ale hneď sa nájde dosť "logických" argumentov na ich likvidáciu.
Nedá sa však vylúčiť ani to, že priateľ bude nenávidieť, ba dokonca vraždiť svojho priateľa, brat brata s pocitom, že slúži dobrej veci. Také je ovocie paranoickej inducie. Po príklady nemusíme chodiť ďaleko. Nájdeme ich nielen v histórii, ale aj v súčasnej dobe.
Ešte šťastie, že naši politici netrpia na paranoju. Možno sa mýlim. Ani jedného z nich som totiž psychiatricky nevyšetroval.
Autor: MUDR. L. KVASNI€KA sen.
