Tichú noc Franza Grubera, Mozartovu skladbu Ave verum corpus, cirkevnú pieseň Adeste fideles, škótsku ľudovú baladu Spí háj, Biele Vianoce i Rolničky. "Celý koncept som mala v hlave niekoľko rokov, chcela som si zaspievať krásne melódie, ktoré budú komerčné - pretože krásne melódie nebývajú komerčné. Vianočné piesne sú jednak krásne kompozície - aspoň ja si myslím, že som také vybrala - a môžem ukázať, že na to mám," vraví v rozhovore pre SME Marcela Laiferová. "Na to, aby si to človek mohol myslieť, potrebuje dozrieť. Keď počúvam svoju prvú elpéčku, ktorú som nahrala ako dvadsaťtriročná, nesporne je tam veľmi veľa zaujímavých vecí, ale určite som na niektoré nemala." Aranžmány vytvoril Pavol Varga, na nahrávkach sa podieľal i cirkevný zbor detí z Devínskej Novej Vsi.

Marcela Laiferová v súčasnosti žije džezovou hudbou, každé ráno počúva Bensona a najnovšiu platňu Al Jarreaua. "To je hudba, ktorú milujem a ktorá je mojou perspektívou. Mojím idolom neboli Beatles, ale Ella Fitzgeraldová. Vtiahlo ma to však do víru komercie a nahrávala som to, čo bolo nutné." Rada by spolupracovala s istým svetovým džezovým klaviristom, ktorý pôsobí v západnej Európe a oslovila i Stanislava Jenisa, ktorého považuje za jedného z najväčších klaviristov posledného desaťročia. "Je to geniálny muzikant, hrá však každý deň v luxusnom hoteli vo Viedni a, bohužiaľ, nezostáva mu čas, aby sme si pripravili repertoár." Cez víkendy spieva v Rakúsku i Marcela Laiferová. "V krásnych kúpeľoch, v peknom prostredí a s fajnovým publikom. Tam sa mi veľmi páči." Sama sa cíti poznamenaná nedávnym obdobím zákazov, na minulosť však nenadáva. "Nevybrala som si deň ani rok, kedy sa mám narodiť, a ani krajinu. Osud určil, že som sa narodila tu. Vyhrala som množstvo festivalov, dostávala som ponuky na ďalšie turné, ktoré som si nemohla dovoliť, lebo neboli schválené ministerstvom kultúry. Nemala som tú šancu žiť vonku. Nechcem byť neskromná, ale bola by som mala určite viac šancí. Manažér Spurný, ktorý ,urobil` Karla Gotta, mal so mnou plány na nemecký a španielsky trh. Chcela som však odísť až po skončení štúdia medicíny. Medzitým pána Spurného zavreli a bolo po plánoch. Plakať nemusím, zle som sa nakoniec nemala, nechcem zahadzovať minulosť. Pri tých šancách by som však asi dnes bola niekde inde."

Svoj život charakterizuje Marcela Laiferová ako hektický, snaží sa preto žiť pokojne, vplývať sama na seba i na okolie upokojujúco. "Najťažšia je sebadisciplína. Som k sebe krutá, k nikomu nie som taká krutá ako k sebe. Až si niekedy myslím, že to hraničí s masochizmom, ale mne to radosť nerobí. Vyhýbam sa cigaretám, alkoholu, čiastočne káve. Stále sa o niečo zaujímam, aby neprišla beznádej a znechutenie z vlastného života. To musí byť niečo hrozné. Mám kopu plánov, a to je dôležité. Asi preto mám za sebou tridsať rokov kariéry, takže pomaly môžem ísť do Guinnessovej knihy rekordov (smiech)."

V rozhovore sa Marcela Laiferová nevyhýba ani svojmu účinkovaniu v televíznom Repete: "Návrat k starým veciam je celosvetová záležitosť, nové verzie starých šlágrov sa ľuďom páčia, je to stála hodnota. Na Slovensku bolo vždy dobré len to, čo malo osemnásť rokov. Keď som vyhrala prvú zlatú lýru, nemala som ani 25 rokov a povedali mi, že som stará a mala by som prestať spievať, lebo už som na vrchole kariéry - že čo už viac chcem. Nemáme úctu k tomu, čo bolo, a rýchlo zabúdame na to, čo je nové. Niekomu dáme šancu, ale o chvíľu ho zatratíme. Určite by som rada účinkovala v programoch s novými pesničkami, prečo nie? Buďme radi, že aspoň niečo Ivan Krajíček oprášil. Veď to určite nebude donekonečna, zohrá to úlohu v istom časovom priestore." V obale albumu skupiny Nastia, ktorý vydala tá istá firma ako Laiferovej vianočný album, je šírená petícia za zrušenie Repete. Neprekáža interpretke politický podtón relácie? "Ale áno. V Amerike však spieva Barbra Streisandová pre demokratov a vzápätí pre republikánov a nikto ju za to nezatracuje. V našej rodine má každý iný názor - manžel úplne iný, ja úplne iný, môj syn totálne iný. Jedine mladší syn je so mnou, a vôbec nám to neprekáža. Tým, že som žila vonku a spievala pre veľa prezidentov, premiérov, poznala veľké množstvo poslancov a politikov, prišla som na to, že všetci chcú jedno a to isté. Dokonca majú aj jednotné slogany. Hovoria o tej istej téme, len jeden v prvom bode, druhý v treťom a tretí na konci. Je to hlavne veľký cirkus a ľudia si na tom budujú svoju moc a prestíž. Ja to neberiem vážne, nakoniec z toho nežijem. Žijem zo svojej práce a snažím sa ju robiť dobre." Politický názor síce Marcela Laiferová bez okolkov priznáva, ale neberie ho ako rozhodujúci moment. "Som silne národný človek, ale môžete ma vyhodiť z lietadla a tam, kde padákom pristanem, sa budem cítiť dobre. Po mnohých mestách Európy chodím ako po Bratislave. Poznám tie chyby, vidím ich a strašne by som chcela, aby neboli. Ale tak, ako domov idete k svojej matke - viete, že máte iba jednu."

V repertoáre má Marcela Laiferová i piesne rockové: "Mala som len osemnásť rokov a spievala som prvú rockovú pieseň na Slovensku, Lampy už dávno zhasli, za čo ma v Smene strašným spôsobom povozili - ako frázujem, ako sa pohybujem. Až som chcela spáchať samovraždu." Mrzí ju, že mnohé jej piesne sa dodnes nevysielali v rozhlase. Sú medzi nimi napríklad pesničky Paľa Hammela či skladby z albumu Cestovný poriadok Marcely Laiferovej. "Teším sa, že to po mojej smrti niekto vytiahne a povie, že tu existovala takáto speváčka a robila takúto muziku." Marcela Laiferová vraví, že skupina Elán vyhrala jej zásluhou Bratislavskú lýru ("pohádala som sa všetkými mužmi v porote") a objavila talent Petra Nagya ("doniesla som ho do Bratislavy, keď som bola dramaturgičkou v Slovkoncerte, a kolegyne mi nadávali, čo ťahám z Prešova kadejakých gitaristov"). Po rozume jej teraz chodia pochmúrne a smutné texty. "Neviem, či by sa to páčilo. Rozhodne však chcem urobiť pieseň, ktorá by sa volala Na cintoríne mojich spomienok." I keď sa vianočná platňa predáva podľa Marcely Laiferovej povedzme len mesiac, dá sa predávať niekoľko rokov. "Radšej pomaly a malými krokmi dopredu," dodáva s úsmevom.