Každý rok v týchto dňoch podstupujem svoj súkromný rituál - nazval som ho vymieňanie kalendára. Najprv si zaobstarám nový kalendár. Moje nároky sú prosté i prísne zároveň. Chcem jednoduchý, priam asketický stolový kalendár, bez obrázkov a iných ozdôb, s týždňami prehľadne rozdelenými na dni a s dňami rozdelenými na hodiny. Žiaľ, výrobcovia kalendárov pripravujú z roka na rok horšie kalendáre: sú bezduché, neprehľadné, neracionálne. Nepotrebujem recepty, nepotrebujem komunálne fotografie miest ani krajinky, potrebujem zreteľný, veľkorysý, logický kalendár, ktorý by mi pomohol skrotiť a spomaliť môj (náš) rýchlo cválajúci čas. Napokon sa mi aj tohto roku podarilo kúpiť kalendár s názvom Týždňový stolový kalendár PRACOVNÝ `98. Názov má veľkolepý, ale zaostáva v tieni geniálnych kalendárov z minulosti.

Keď mám na stole nový kalendár, nastáva druhý diel rituálu: rozlúčka so starým kalendárom. Nevyhadzujem ho, oj nie, obsahuje nielen cenné údaje, dáta, čísla, ale 365 dní z môjho života. Listujem si v ňom, ohmatanom, pokrčenom a napuchnutom a čítam si príbehy, ktoré sme spolu zažili: 21. augusta mám napríklad záznam - 9.00 h. faxovať. Komu a čo faxovať, to sa tam už nepíše a ja som dávno zabudol. Ale kalendár nie. Kalendár je naša pamäť. Spotreba kalendárov v našich životoch nie je veľká: práve preto by sme si ich mali vyberať veľmi starostlivo a lúčiť sa s nimi dôstojne.