Na konci mesta, na konci všetkých ciest a tratí, na konci času je zvláštna budova: nie je zakreslená v nijakých turistických sprievodcoch, v nijakých mapách, dokonca ani vo vojenských špeciálkach. Nevedie tam nijaká linka mestskej dopravy, nevedie tam asfaltka ani poľná cesta. Nikto tam nechodí. Nikto z ľudí. Keby ste tam nepravdepodobnou náhodou zablúdili, uvideli by ste na zhrdzavenej bránke nápis: Útulok starých rokov. Pravda, ak by ste to vôbec dokázali prečítať, pretože tabuľa je stará a popraskaná. Práve sem odchádzajú staré roky, keď im uplynie doba ich pôsobenia. Tu bývajú staré roky vo výslužbe. Sú tam pekne od začiatku všetky roky nášho letopočtu: od čísla 1. Pretože roky nemajú iné meno, iba číslo. Sú tu roky úrodné i neúrodné, roky vojnové i povojnové, roky šľachetných ideí i roky diktatúr... Sú tam roky pamätné i tie, ktoré splynuli s radom ďalších rokov a dnes si už nik na ne nespomenie. Je tam aj môj i váš rok narodenia a sú tam aj roky smrtí tých, čo už zomreli. Vždy na konci roka sa odohráva rovnaký úkaz: o polnoci na Silvestra, keď sa čas láme na dve polovice, sa pred Útulkom objaví čudesné vozidlo. Je to niečo medzi drožkou a londýnskym taxíkom a pohrebným vozom. Do povoza je zapriahnutý biely kôň s očami, ktoré sú slepé. Hoci tam nie je nijaký pohonič, kôň vždy presne vie, kde má zastaviť. Vtedy sa otvoria vŕzgavé dvierka a z vozidla vystúpi jediný cestujúci - Starý rok. Na hlave má deravý klobúk, z ktorého vylietajú spomienky a v ruke drží kufor, tiež deravý a prázdny. Starý rok nemá už nič, iba prázdny kufor, prázdne dlane a prázdne srdce. Prejde cez bránu s nápisom Útulok starých rokov a vojde do budovy. Vnútri je plno a hoci sú všetky stoličky už obsadené, vždy sa nájde jedna, jediná, posledná stolička pre novopríchodzieho. Starý rok sa poobzerá okolo seba a kývne hlavou na pozdrav. Vidí okolo seba zhrbené postavy starcov, ktorí sú takmer rovnakí. Každý má na hlave deravý klobúk a pred sebou šálku, z ktorej stúpa riedky dym. Sú to minúty, hodiny, dni a mesiace dávneho času, ktorý už uplynul do nenávratna. Staré roky sa pozerajú do svojich spomienok. Nevravia nič, a predsa si každú svoju myšlienku dokážu navzájom prečítať. Staré roky sa zhovárajú mlčky - iba myšlienkami. Takto mlčky privítajú nový Starý rok, ktorý prišiel naposledy: "Vitaj, Deväťdesiatsedmička! Tak už si tu... Prichádzaš práve včas, presne po 365 dňoch. Teraz budeš mať času celú večnosť rozmýšľať o tom, aký si bol. Ako vieš, z Útulku starých rokov sa už nikam neodchádza. Tu budeme čakať na ten posledný Starý rok, ktorý raz príde. Ale kedy to bude, to nevie nikto ani z nás... Tak teda, šťastný a veselý nový rok, Starý rok!"