Keď sa v utorok v Bruseli rozhodlo o konkrétnom načasovaní a detailoch tak prepotrebnej diplomatickej misie v Alžírsku, celému svetu tak trochu zaplesalo srdce - konečne konkrétne kroky. Po následnom odmietnutí alžírskej vlády tejto "trojkovej" misie, ktorá je podľa alžírskeho ministra zahraničných vecí Ahmeda Attafa na príliš nízkej úrovni, a preto by nebola schopná rokovať o dôležitých otázkach, síce došlo k malej zástave srdca, ale včera už bolo zasa všetko inak. EÚ už nemienila čakať so založenými rukami a ustúpila Alžírsku. Namiesto misie troch riaditeľov odborov ministerstiev zahraničných vecí Luxemburska, Veľkej Británie a Rakúska pocestujú do Alžírska priamo šéfovia diplomacií. EÚ vzhľadom na citlivosť alžírskej vlády prezieravo nepomenovala delegáciu "vyšetrovacia misia" (hoci de facto nepôjde o nič iné). Jej úlohou by však malo byť zostavenie správy o situácii v Alžírsku, na základe ktorej by sa potom podnikli ďalšie kroky. Pôvodné odmietnutie tejto delegácie je tak ďalším dôkazom, že alžírska vláda nemá záujem na vyšetrení a potrestaní zverstiev páchaných islamskými teroristami. Ak sa jej teda málila úroveň misie, možno si nevšimla výzvu generálneho tajomníka OSN Kofiho Annana, ktorý osobne odsúdil zabíjanie v Alžírsku a apeloval na skoré ukončenie krviprelievania v tejto severoafrickej krajine.
Za okamžité poskytnutie pomoci je aj katolícka organizácia Spoločenstvo svätého Jiljí, ktorá vznikla v roku 1995 ako platforma rôznych formácií alžírskej opozície s cieľom dosiahnuť politické a mierové riešenie alžírskej krízy. Aj preto navrhla usporiadať medzinárodnú konferenciu o Alžírsku. Západ urobil pre túto krajinu doteraz len veľmi málo a aj tie najmenšie nádeje na mier založené na dialógu stroskotali. Nemožno však čakať so založenými rukami a medzinárodná konferencia po vzore madridskej schôdzky z roku 1993 na urovnanie situácie na Blízkom východe, by azda nebola až taká neúčinná. Veď ako povedal predstaviteľ spoločenstva A. Riccardi, alžírsky ľud nesmie byť ponechaný svojmu osudu.
Vyhlásenie R. Cooka, že "nepoznáme žiadne dôvody, na základe ktorých by sme podporovali obvinenia, že (do masakrov) sú zapletené alžírske bezpečnostné služby" je síce diplomatické, avšak na krvavej scéne sa už neodohráva len tragédia "umelcov" z radov islamských teroristov, či bezpečnostných síl, ale vinu nesú aj polovojenské civilné milície, ktoré majú pomáhať úradom, ale zatiaľ pokojne vyhladzujú civilistov. Alžírska vláda jednoducho nepristúpi na žiadnu pomoc - humanitárnu pre obete masakrov, ktorú im ponúkol J. Chirac, vraj nepotrebujú a o miešanie sa do vnútorných záležitostí nemôže byť ani reč. Alžírska vláda má síce prostriedky na chytenie teroristov, ale nevyužíva ich, pretože jej vyhovuje súčasná atmosféra strachu. Ľudia potom nemajú čas premýšlať o nepriaznivých podmienkach, v akých žijú.
V Alžírsku nie sú hranice konfliktu ani zďaleka vyjasnené a zreteľne definovaní nie sú ani vinníci, ktorí sú však všeobecne známi. Ťažké je v takejto situácii zmierlivé pôsobenie na konfliktné strany. Celé snaženie môže napokon nebezpečne skĺznuť do pozície, keď sa alžírska vláda navonok otvorí svetu, no za oponou budú aj naďalej prebiehať krvavé masakre nevinných civilistov.
Autor: MILAN BUNO
