ft Sport Moto Teamu, priateľov a novinárov, sa podelil o dojmy a poznatky z účinkovania na "dakare", no najmä o dramatické chvíle prežité v saharskej púšti.

# Chceli by ste si túto súťaž, po dramatických hodinách samoty v púšti, zopakovať ?

"Hoci v zajatí beznádeje som sa bál a preklínal všeličo a všelikoho, ba aj oľutoval rozhodnutie štartovať na Rallye Paríž-Dakar, teraz - už s pokojnejšou mysľou môžem povedať - áno. Keď sme totiž po mojom návrate medzi ľudí v konvoji súťaže rozoberali všetko, čo sa udialo, najmä skúsení jazdci z Tatry, ale aj Stando Zloch poznamenali, že asi bolo dobré naraz prežiť všetky - aj nepríjemné stránky tohto púštneho dobrodružstva."

# Čo sa vlastne udialo v 8. etape, ktorá sa pre vás stala začiatkom nepríjemného dobrodružstva?

"Pre mňa to bola najlepšia a zároveň najhoršia etapa. V prvých dňoch som sa totiž ešte len pozeral okolo seba, no po dvoch-troch dňoch som začal postupne vnímať zákonitosti jazdy a pôsobenia na "dakare", začal som tomu všetkému rozumieť. V tom to bola pre mňa už tá - asi najlepšia etapa. Na druhej strane prišli problémy, na ktoré človek narazí až v týchto extrémnych podmienkach. Veľké teploty spôsobili, že hnacia reťaz príliš namáhala prevodovku. Asi uprostred etapy som začal mať problémy s radením rýchlostných stupňov. Ostali mi len dve možnosti: trojka a šestka. Asi 300 kilometrov pred cieľom mi vypadla aj trojka, vzápätí sa rozpadlo ložisko v prevodovke a ostal som stáť."

# Nebol tam nikto, kto by vám pomohol?

"Na tejto rallye je pravidlom pri stojacom pristaviť sa, ponúknuť pomoc. V tom problém nebol. Aj môj spolujazdec Stando Zloch sa zastavil, ale ja som potreboval súčiastkovú pomoc. Preto som mu povedal, že počkám na posádky Tatry, ktoré mali naše náhradné súčiastky. Lenže pri mne sa zastavovali aj ďalší jazdci, a vo chvíli, keď prichádzali Tatry, som bol prekrytý osobným autom, navyše už sa zvečerievalo, svojich spasiteľov som nevidel, ani oni mňa, takže som prišiel o túto pomoc. Až na druhý deň, keď som čakal na pomoc po zapnutí bezpečnostného systému "beliza", keď sa mala helikoptéra objaviť po 20 minútach a neprišla, sa ma začala zmocňovať beznádej. Tá pochopiteľne s pribúdajúcimi hodinami vzrastala. Dokonca som to zariadenie začal rozoberať. Ale to boli len pokusy v takmer beznádejnej situácii, keď ste uprostred piesku a len podľa mapy viete, že najbližší "bivak", čiže akési obydlie z hliny, je smerom naspäť 400 kilometrov a smerom k cieľu 250 kilometrov. Na pešie dobrodružstvo som sa veru pustiť nechcel. Len som dúfal, že ma nájdu."

# Jednu z etáp ste podľa prvých informácií dokonca vyhrali...

"Áno, a potom výsledky vraj poopravili, ale to nebolo podstatné. Ja som to nebral vážne. Možno mi to urobilo dobré meno vo svete motocyklov, ale v tejto súťaži je dôležité vyrovnať sa so všetkými nástrahami, a tých je veru nespočetne veľa. Ak sa nájdu prostriedky na zabezpečenie môjho prípadného štartu v budúcom ročníku, rád by som na "dakar" zasa šiel. Už toho viem o ňom veľa..."