Marcus Aurelius pri Hrone - čiže intímne myšlienky k sebe samému *RECENZIA / DIVADLO

Malá scéna SND, Bratislava m Ján Hudec: Marcus Aurelius pri Hrone m Réžia: P. Haspra m Dramaturgia: D. Porubjaková m Scéna: V. Suchánek m Kostýmy: H. Bezáková m Hudba: I. Bázlik m Pohybová spolupráca: M. Sládek m Účinkujú: L. Haverl, B. Turzonovová, ...

"Filozofia je zmierenie s naším osudom a snami," hovorí vo svojich slávnych Myšlienkach k sebe samému rímsky imperátor Marcus Aurelius (žil v rokoch 121-180, cisárom bol od roku 161 do smrti). Myšlienky, ktoré vznikli v 70. rokoch 2. storočia n. l. pri rieke Hron, v tom čase tečúci na území barbarských Kvádov - v budúcnosti na území mierumilovných Slovákov. Ako je známe, nefilozofický dotyk M. Aurelia so Slovenskom je tiež odtlačený na trenčianskej skale - v tej dobe Laugaritiu. Myšlienky písané po grécky vo forme literárnej práce sú na pomedzí denníka a záznamníka, ktoré pokračujú v línii Senecovho a Epiktetovho stoicizmu. "Žiť podľa prirodzenosti" - to bol leitmotív stoického ideálu, čo však neznamenalo podľa nich zhovievavosť k sebe samému alebo animálnosť, ale život podľa rozumu. Rozum učí človeka žiť život podľa cnosti, správať sa slušne, spoločensky, nesebecky. Cnosť je sama sebe odmenou a nezasahujú ju vonkajšie podmienky ako bohatstvo, reputácia, vysoký úrad a dokonca dobré zdravie - i keď im stoici dávajú prednosť pred ich protikladmi. Režisérske spracovanie P. Haspru textu J. Hudeca (1913 - 1988) navyše v inscenácii dáva silno zaznieť Aureliovým myšlienkam o pominuteľ-nosti ľudského života, meditáciám o vyhliadkach na smrť. Od pokojného toku stoických myšlienok sa odvíja aj tempo hry. Nie je to však nezáväzné kĺzanie po pokojnej hladine ľudských cností, ale cez ich póry sa režisér snažil pustiť detailnú sondu do odvrátenej strany ľudskej psychiky. Veď aj z úst Marca Aurelia (v skvelom stvárnení charakterovej drobnokresby L. Haverla) počujeme, že "morálka je formovaná nevyhnutnosťou." Veľa Aureliových myšlienok tlmočí imperátorov tajný radca Silenciár (druhej najväčšej mužskej postavy sa výborne zhostil J. Slezáček), stojaci pri ňom v dobrom i zlom a vypijúci kalich stoickej horkosti (čiže jedu), ktorý Aureliovi podal ako utišujúci liek v bolesti jeho nehodný syn Commodus. Niekedy sa zdá, že Marcus Aurelius vo svojom filozofickom presvedčení ani nemá chuť byť rímskym cisárom, a teda pánom sveta. Otravujú ho rímske lichôtky a možno aj práve preto takmer celý svoj úrad strávil na severnej hranici Rímskej ríše. Nedá sa povedať, žeby bol k barbarom zhovievavý, no bol ochotný rokovať a zvlásť veľkú slabosť mal k matke Kvádov - Nanne, kde v dvojúlohe (aj ako Nannina dcéra - Hulda) opäť zažiarila B. Turzonovová. Marcus Aurelius si nástojčivo uvedomoval tragické dôsledky praktiky moci, keď tyrania ničí ľudské práva a zabíja ľudskosť... Režisér vo svojej koncepcii "nezdivadeľňoval" za každú cenu literárny text. Najúčinnejšou zbraňou je vyslovená myšlienka, slovné konanie. Podľa jeho slov, "...uverili sme, že kultivovaný divák je schopný ,počúvať` aj zložitejšie a trochu dlhšie úvahy o živote a smrti nielen v pohodlnom domácom prostredí z televíznej obrazovky, ale aj z menej komorného javiska..." Zostáva dúfať, že intímne zamyslenia o zmysle našej existencie divácky zarezonujú i pri presile zázračných supermanov...