SAN FRANCISCO: Spoločná mena je za istých podmienok výborné menové usporiadanie, a veľmi zlé za iných podmienok. Či ide o dobré, či zlé riešenie záleží primárne na regulačných mechanizmoch umožňujúcich vhodným spôsobom tlmiť otrasy a výkyvy ekonomickej rovnováhy, ktorým budú musieť ekonomiky, u ktorých sa prijatie spoločnej meny predpokladá, nepochybne čas od času čeliť. Pohyblivé menové kurzy sú však mocným vyrovnávacím mechanizmom proti otrasom, pri ktorých jednotlivé ekonomické subjekty zasahujú rozdielne. Iste by stálo zato sa bez tohoto mechanizmu obísť a získať tak výhodu zníženia obchodných, smenných či iných bankových nákladov, avšak pokiaľ by existovali zrovnateľné alternatívne mechanizmy.
Spojené štáty sú príkladom, keď je spoločná mena výhodná. Napríklad, že sa skladajú z päťdesiatich štátov, ich obyvatelia v prevažnej väčšine hovoria jedným jazykom, sledujú rovnaké televízne programy, do kina chodia na rovnaké filmy, môžu sa slobodne sťahovať z jednej časti krajiny do inej, a i tak robia, tovar a kapitál sa pohybuje voľne z jedného štátu do druhého, mzdy a ceny sú mierne pohyblivé a federálna vláda vyberá na daniach a tiež míňa asi dvakrát viac než štátne a miestne vlády. Fiskálne politiky sa líšia štát od štátu, ale rozdiely sú minimálne v porovnaní so spoločnou federálnou politikou.
Nepredpokladané otrasy môžu ovplyvniť jednu časť Spojených štátov viac než inú - tak ako napríklad embargo na ropu zo Stredného východu v sedemdesiatych rokoch len prinieslo zvýšený záujem o pracovné sily a ekonomický boom v niektorých štátoch, ako bol napríklad Texas, a nezamestnanosť a ekonomický pokles v iných, ropu dovážajúcich štátoch priemyselného Stredozápadu. Rozdielne krátkodobé účinky boli skoro vyrovnané pohybmi ľudí a tovaru, kompenzačnými finančnými tokmi z federálnej úrovne do štátnej a miestnej správy a úpravami v cenách a platoch.
Naproti tomu, európsky spoločný trh je príkladom situácie, keď je zavedenie spoločnej meny nevýhodné. Je totiž zložený z rozdielnych národov, ktoré hovoria rozdielnymi jazykmi, majú rozdielne zvyky a sú ďaleko viac lojálne a oddané vlastnej krajine než spoločnému trhu alebo i vlastnej myšlienke "Európy". Napriek tomu je to oblasť voľného obchodu, tovar sa pohybuje menej voľne než v Spojených štátoch a rovnako je to i s kapitálom.
Európska komisia so sídlom v Bruseli vydáva skutočne len malý zlomok celkových výdajov vlád členských krajín. Tieto štáty, nie byrokracie Európskej únie, sú dôležitými politickými entitami. Navyše, napĺňanie rôznych priemyselných či zamestnávateľských prevádzkových a služobných predpisov je omnoho rozsiahlejšie než v Spojených štátoch a medzi jednotlivými európskymi krajinami sú výraznejšie rozdiely než medzi jednotlivými americkými štátmi. Výsledkom čoho sú v Európe mzdy a ceny strnulejšie a pracovná sila menej mobilná. Za týchto podmienok pohyblivé zameniteľné kurzy predstavujú extrémne užitočný vyrovnávajúci mechanizmus.
Pokiaľ je jedna krajina ovplyvnená negatívnymi otrasmi, ktoré si vynútia, povedzme, relatívne nižšie mzdy v porovnaní s okolitými krajinami, zníženie môže byť dosiahnuté zmenou jednej ceny, zameniteľného kurzu, skôr než vynútenými zmenami v tisícoch a tisícoch rozdielnych mzdových pomeroch alebo emigrácou pracovnej sily. Ťažkosti, ktoré si Francúzsko vyrobilo vďaka politike "franku-pevnosti" ilustruje cenu politicky ovplyvneného rozhodnutia nevyužiť zameniteľný kurz k vyrovnaniu vplyvu zjednotenia Nemecka. Ekonomický rast Británie po tom, čo opustila Európsky systém zameniteľných kurzov pred niekoľkými rokmi a znovu umožnila libre voľný pohyb, ukazuje efektivitu zameniteľného kurzu ako prostriedku vyrovnávania.
Zástancovia "eura" často uvádzajú obdobie zlatého štandardu z rokov medzi 1879 a 1914 ako demonštráciu výhod spoločnej meny. Ale zlatý štandard tiež mal svoje chyby. Toto obdobie bolo charakterizované zostupom cien od roku 1879 do roku 1896, rastom a výrazným kolísaním v rámci každého obdobia, obzvlášť silným v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Zlatý štandard bol životaschopný len vďaka tomu, že vládne rozpočty boli malé (míňali cca 10 % národného príjmu v porovnaní s 50 a viac percenta, ako je to teraz), ceny a mzdy boli vysoko flexibilné a verejnosť bola ochotná tolerovať, alebo skôr nepoznala spôsob, ako zmierniť rozsiahle výkyvy vo výrobe a zamestnanosti. Odložme ružové okuliare a uvidíme, že to bolo obdobie či systém, o ktorého obnovu by sme sa mali usilovať.
Už dnes sa podskupina krajín v Európskej únii - snáď Nemecko, krajiny Beneluxu a Rakúsko - približuje k naplneniu podmienok vhodných pre zavedenie jednotnej meny, na rozdiel od EÚ ako celku. Tieto krajiny už v súčasnosti majú ekvivalent spoločnej meny. Rakúsko a tri krajiny Beneluxu napojili, aby som povedal, vlastné meny na nemeckú marku.
Na druhú stranu, tieto krajiny si stále ponechávajú ceduľové banky, a preto môžu toto spojenie kedykoľvek zrušiť, ak budú chcieť. Ktorákoľvek krajina, ktorá si želá byť napojená na nemeckú marku pevnejšie, tak môže urobiť z vlastnej vôle, jednoducho nahradením svojej centrálnej banky nejakou menovou komisiou či radou, ako už niektoré krajiny mimo EÚ urobili (napr. Estónsko).
Úsilie o zavedenie eura bolo motivované politicky, a nie ekonomicky. Cieľom bolo zviazať Nemecko a Francúzsko tak úzko, aby možnosť budúcej vojny v Európe bola nulová, a pripraviť tak pôdu pre federálne Spojené štáty európske. Verím ale, že prijatie eura by malo opačné účinky. Mohlo by naštartovať politické napätie tým, že premenia navzájom nesúviasiace otrasy, ktoré by mohli byť veľmi rýchlo urovnané zameniteľnými kurzami v deštruktívnej politickej kauze. Politická jednota môže pripraviť cestu pre menovú jednotu. Menová jednota, vnútená za nevhodných podmienok, preto len vytvorí nové bariéry k dosiahnutiu politickej jednoty.
Autor: MILTON FRIEDMAN , nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku, v
