preto hrá zrejme poslednú sezónu. Ale Petr Korda vyhráva. Tohto roku s bilanciou 12:0 a už druhý na svete, čo okrem Lendla z jeho krajiny nedokázal nik, siahol na grandslamovú trofej, v tenise niekedy takú ďalekú i blízku. Víťaz Grandslamového pohára 1993, finalista Roland Garros 1992, deblový šampión Australian Open 1996 (s Edbergom v jeho rozlúčkovej sezóne), juniorský wimbledonský majster v štvorhre a majster sveta 1986, fanúšik Pittsburgh Penguins a v súčasnosti svetová ľavoruká jednotka, bude navždy zapísaný v tenisových kronikách ako medzinárodný majster Austrálie v dvojhre. Tak ako Borotra ostane pre svoj nábeh na sieť naveky Lietajúcim Baskom a William Tilden pre svoju postavu Veľkým Billom, aj Kordovi prischne prezývka za unikátne pozápasové skoky - Nožnicový Petr. Mal som šťastie byť pri všetkých jeho veľkých úspechoch, ba aj na päťsetovom finále v Indian Wells 1994 so Samprasom či svedkom jeho víťazstva nad svetovou jednotkou v Davisovom pohári 1992 (USA - ČSFR 3:2) vo Fort Myers na Floride a aj včera po životnom finále som mohol zachytiť do diktafónu jeho vzrušujúce výpovede v materčine a s trasľavým hlasom.
O POCITOCH. "Nedajú sa opísať. Som ako na vrchole sveta. V tenise je to určite najkrajšia chvíľa, v živote to bolo, keď sa mi narodila dcérka. Dlho som na takú čakal. Ešte stále si neuvedomujem, kde som. V hlave mi to búši, neviem, na čo si mám rýchlo spomenúť. Tam na piedestáli mi v hlave bežal film detstva, začiatku a vlastne celej kariéry, McEnroovi som sľúbil, že mu tie nožničky predvediem, a skoro som na ne zabudol"
O SÚPEROCH. "Najťažší bol Björkman. Bojoval som ako lev proti jednému z najatletickejších a najagresívnejších hráčov. Musel som sebe i ostatným dokázať, že nie som zbabelec, že som vlani na US Open nezutekal z bojiska, ale naozaj som bol dolámaný. Po víťaznom osemfinále so Samprasom ma rozhorúčeného vláčili po klimatizovaných, vyfúkaných televíznych štúdiách a kostra ako ja prechladne raz-dva. Ťažký bol Kučera, zvláštny zápas plný nervov a taktiky. Najsladšie bolo finále, po Riosovi som mal hlad, nič som mu nedovolil a skvele som podával."
O RODIČOCH. "Z najhlbšieho srdca ti chcem poďakovať, otče, že si mi dal do vienka tenis a do ruky zlato. Mama ma vychovávala, lebo rodičia sa rozviedli, ale otec ma učil hrať. Nikdy nezabudnem, ako preskočil sieť a chcel mi švihnúť, keď sa mi zunovalo trénovať a ja som musel preskočiť plot, aby som nevyfasoval. Tenis bolel, ale stál za to."
O MANŽELKE. "Toto víťazstvo venujem Regine Kordovej-Rajchrtovej, ktorej som vzal kariéru. Bola už 25. vo svetovom rebríčku a mala veľkú nádej rásť, no zastavilo ju zranenie kolena a neskôr aj náš sobáš a narodenie dcérky. Manželka obetovala svoj tenis, aby som niečo dokázal, a vo chvíľach, keď som chcel skončiť a šmariť raketu do kúta, vždy ju zdvihla a podala mi ju so slovami najsilnejšej podpory. Som na ňu hrdý a vysoko si ju vážim. Dnes pred finále mi malá Jessica Regina povedala 'Tato, vyhraj to!' Viem, že ešte tomu nerozumie, ale jej slová boli ako balzam na dušu a priniesli potrebnú uvoľnenosť. Uvedomil som si, že rodina bude nablízku, vždy pri mne, a to je najdôležitejšie v živote."
(Dokončenie z 1. strany)
O TRÉNEROCH. "Spomínal som otca, ale moje poďakovanie patrí aj Vladimírovi Zedníkovi, s ktorým sme sa nerozišli v najlepšom, a mrzí ma to. Dal mi veľa, to on ma svojou prísnosťou doviedol k tenisovému profesionalizmu, najlepším výsledkom roku 1992, 5. miesto v ATP Tour a finále Roland Garros. Možno sa to tak nejaví, ale jeho náročnosť sa vyplatila a až teraz priniesla ďalšie ovocie. Doteraz si telefonujeme a vedno konzultujeme taktiku s Tonym Pickardom, ktorý bol mojím ďalším trénerom a zostáva priateľom. Nesmiem vynechať Iva Wernera, ktorý mi bol vlani ako brat, a predovšetkým s technikou podania mi pomohol súčasný kouč Tomáš Pospíchal."
O PERIPETIÁCH. "Už som to raz priznal - sedel som často v najtmavšom kúte a dlho sa hrabal z najhlbšieho bahna. V Prahe som bol vždy veľký talent, ale málo vraj drel. Pre subtílnu postavu ma prezývali špendlík, mravec, ceruzka. Kázali mi jesť veľa špenátu, posilňovať, naberať svaly. Nemôžem za to, ako vyzerám, a len ja a moji najbližší vedia, ako sa ma mnohé urážky dotkli, hoci som tvrdo pracoval. Roku 1995 ma prenasledovali zranené slabiny, absolvoval som zákrok v Mníchove. Vlani som si zasa nechal operovať nosové dutiny. Padal som a postupoval v rebríčku ako na hojdačke, a keď som minulý rok po Davisovom pohári v Příbrame proti Indii vyhlásil, že už nebudem reprezentovať, ale venovať sa len svojej kariére, mnohí sa mi vysmiali"
O NOVINÁROCH. "Sú súčasťou tenisového cirkusu a musím to akceptovať. Berú nám veľa času, no robia reklamu, propagujú tenis po celom svete. Teraz, keď priletím do Prahy, na štvrtok zorganizujem s nimi posedenie, nech trvá aj niekoľko hodín a nech sa každý opýta, čo chce. A potom už chcem v pokoji vychutnávať, čo som dosiahol."
O ČESKOSLOVENSKOM TENISE. "Novotná a ja sme poslednými produktmi starej československej školy. Pred nami žiaril Lendl, Navrátilová, Mandlíková, Suková, Novotná, Mečíř. Prišiel Nováček, Šrejber. Naši tréneri viedli Grafovú, Beckera, po svete sa rozliezli mená ako Hingisová, Hlásek, Krajíček. Český tenis sa bude trochu trápiť, na Slovensku vyrastajú mladí a už prerážajú do sveta - Kučera, Hrbatý, Habšudová, Nagyová. Vysvetľovať, prečo a ako dosiahli Česi a Slováci tieto úspechy, je zložité a trvalo by to dlho. Museli by sme sa dotknúť bývalého komunistického režimu, uprednostňovania juniorskej reprezentácie pred profesionálnym rastom talentov, motivácie cestovať, zarobiť a niečo dokázať, ale aj prirodzeného nadania našich ľudí a športovej všestrannosti."
O CIEĽOCH. "Dajte pokoj, nechcite žiadne vyhlásenia a méty. Ako som sľúbil divákom na ústrednom dvorci - nechajte ma vychutnávať radosť z tenisu na sklonku kariéry. Grandslamovým víťazstvom sa mi splnil sen, keby som tak bol aspoň na týždeň aj svetovou jednotkou, bol by to už zázrak. Ešte stále neverím, že som dvojkou. Nemám už žiadne ciele a neviem, či vyhrám nejaký turnaj. Avšak keby sa moja tenisová kariéra skončila už hneď v tomto momente, nebudem banovať, lebo som sa dožil veľkej odmeny. Na konci roka si sadnem s manželkou a najbližšími a rozhodnem, či sa o rok vrátim. Nezdá sa mi to pravdepodobné. Mám už len jeden mimotenisový sen - druhé dieťa."
Autor: SME-ab
