, vytrvalosťou a skromnosťou, Jozefovi Žovincovi 12. januára 1998 v Paríži vzdal hold. Dôkaz, že nielen veľký, slávny a bohatý, ale i vytrvalý neznámy a skromný môže raz siahnuť na Olymp. Futbalový nezmar zo Slovenska prevzal v ten večer z rúk generality FIFA svetovú cenu fair play za vernosť futbalu, popri ktorej fanatizmus ostatných vyznieva ako chvíľkové poblúznenie. A keby len to. Jozefa Žovinca, futbalistu s najdlhšou profesionálnou licenciou na svete, ani raz počas 60-ročnej profesionálnej dráhy nevylúčili či nenapomínali. Recept? "Skromnosť," skromne odvetí dôchodca a odbieha od rozhovoru vypnúť kúrenie v telocvični sokolovne, lebo už prišiel čas. Od roku 1936, keď ako 7-ročný začal s futbalom, až do 9. júna 1996, keď odohral posledný zápas v živote a zavesil kopačky na klinec, vo viac ako 1400 majstrovských stretnutiach nasúkal súperom vyše 400 gólov ako pravé krídlo so sedmičkou na drese. "Už len pre ten nezabudnuteľný parížsky večer a pre túto fotografiu s Ronaldom sa oplatilo zasvätiť život futbalu. Stáť na pódiu medzi najlepšími, zoči-voči Beckenbauerovi, Charltonovi, Eusébiovi, Platinimu či Puskásovi, to sa zatiaľ nepodarilo žiadnemu Slovákovi," zveruje sa SME nezmar, ktorý ešte ako 60-ročný rozkrútil od prekvapenia hlavy Slovenskému futbalovému zväzu (SFZ), keď "vyrobil" riadny prestup z TJ Ivanovce do KNŠS Trenčín. Ako hovorí, na SFZ určite neveriacky krútili hlavami i 12. januára, keď v Paríži preberal cenu, pretože "niekoľkokrát som bol v Bratislave pýtať adresu FIFA, aby OV SFZ v Trenčíne poslal návrh na udelenie ceny, no bezvýsledne. Raz ma nechali stáť na chodbe tri hodiny," ťažká si. Napokon adresu získal od svojho suseda, reprezentačného trénera Jozefa Jankecha. V roku 1990 prevzal v Prahe cenu fair play Československého olympijského výboru za 55-ročný tanec okolo lopty. A tak paradoxne, človeku, ktorý čímsi dokázal osloviť svet, chýba už len ocenenie doma, na Slovensku. "Vlani v Bojniciach ocenenie fair play získal Ján Popluhár, a ten neodohral toľko zápasov, aj vylúčený bol," podpichuje J. Žovinec, ktorý futbalu prepadol do takej miery, že na majstrák do Nitry si v roku 1954 odskočil z vlastnej svadby v Trenčíne. "Čo tá si len musela vytrpieť za toľké roky! Nechcem podceňovať iné ženy, ale ja mám tú najlepšiu manželku na svete. Napíšte, ža ďakujem Bohu, že ju mám. Máme spolu troch synov," obracia pozornosť na manželku Annu, bez ktorej by nebolo ani parížskeho ocenenia. "Od utorka do piatku tréningy, víkendy patrili zápasom, len pondelky boli voľné. Celý život. A popritom práca, lebo aj peniažky bolo treba." Jozef Žovinec počas kariéry vystriedal 15 mužstiev. Najvyššie sa dostal v drese trenčianskej Meriny, ktorá vyhrala v roku 1953 2. ligu v boji o postup do celoštátnej ligy s Trnavou a po domácej výhre 2:1 podľahla v Trnave 1:3. Oba góly Meriny strelil on, no nestačilo. "Bílí andely" sa na dlhé roky usadili medzi československou elitou. Keď skončil svoju kariéru futbalistu OFZ v Trenčíne, zaslal podklady do centra Guinessovej knihy rekordov, aby v nej neuveriteľný výkon J. Žovinca zaznamenali. V odpovedi uviedli, že športové disciplíny nie sú zatiaľ predmetom ich záujmu. Možno však raz zmenia názor, keď si uvedomia, čo to vlastne vrátnik z trenčianskej sokolovne dokázal. A možno na to niekedy prídu aj na SFZ.
Autor: Milan Seifert
