Keď po rokoch nedôvery medzi Západom a Východom konečne padla železná opona oddeľujúca svet skutočnej a tzv. "ľudovej demokracie", občan bývalého sovietskeho bloku si musel zapamätať a osvojiť si význam dvoch nových slov. Slov, ktoré dovtedy vlastne ani neexistovali. Národné cítenie bolo potlačované z "moskovskej centrály" a Varšavská zmluva či RVHP neboli tými najlepšími príkladmi integračných zoskupení - obe totiž vznikli prakticky iba z potrieb jedného štátu. Počas temného obdobia komunistickej diktatúry nemohlo byť o nacionalizme ani reči. Samozrejme, takmer všade sa vyskytli pokusy vymaniť ten-ktorý štát "z pazúrov" Sovietskeho zväzu, vtedy však nešlo o nacionalizmus, ktorý poznáme dnes. Išlo len o pokusy o zmenu politického systému, a tie mali s nacionalizmom len pramálo spoločného... Krajiny, ktoré boli desaťročia len satelitmi ZSSR, boli zrazu plné národne, ale aj "národne" zmýšľajúcich ľudí, ktorí okrem rasistických a xenofobných názorov často zdieľali aj ideológiu, ktorá ich vychovala - ideológiu totalitného vládnutia. Samozrejme, aj na Západe boli takto orientovaní ľudia, tí však tvorili len malú časť občianskej spoločnosti. Naopak, národne orientované strany získavali v postkomunistických krajinách vo voľbách veľké množstvo hlasov. Keď však európske a euroatlantické štruktúry vyhlásili, že ich dvere sú pre tieto krajiny otvorené, dostali sa do konfliktu ľudia integračne a národne orientovaní. Tých prvých bolo viac, tí druhí však boli agresívnejší. V čase transformácií ekonomík a "uťahovania opaskov" to mali národniari ešte ľahšie. U nás dostala národne orientovaná strana k moci a ovláda dokonca aj kľúčové rezorty obrany a školstva, v lotyšskom parlamente majú vlastenci Vytautasa Landsbergisa dokonca väčšinu. O trochu lepšia situácia je v susednom Česku: SPR-RSČ a KSČM síce tvoria rovnú pätinu v parlamente, patria však medzi akési strany politického odpadu - strany, s ktorými rokovať nikto nechce a pravdepodobne ani nebude. Hádam najlepšie sú na tom z postkomunistických krajín Poľsko a Slovinsko. Bodaj by aj nie: Poľsko ako obrovský investičný priestor je veľkým lákadlom pre zahraničných investorov a ruka v ruke so vzrastajúcimi investíciami ide aj vzrastajúca životná úroveň; Slovinci sú na tom ešte lepšie - ich kúpyschopnosť už pomaly, ale isto dosahuje výšku kúpyschopnosti najchudobnejších krajín EÚ - Grécka a Portugalska. Aj preto sú tieto dve krajiny spolu s maličkou, ale výkonnou ekonomikou Estónska najhorúcejšími kandidátmi na rýchly vstup do EÚ. Estónsko však môže mať problémy celkom iného charakteru: 40 % ruská menšina zákonite vyvoláva tendencie zvyšovania napätia medzi ňou a Estóncami, a tým samozrejme aj šírenie nacionalistických myšlienok v obidvoch táboroch. Rusko v Pobaltsku ešte určite nepovedalo konečné slovo (posledná hviezdička - ruský návrh jednotného pobaltského trhu, Estónskom, Lotyšskom a Litvou však jednoznačne odmietnutý). Ako teda vidno, čím lepšia a výkonnejšia je ekonomika, čím vyššia je životná úroveň, tým menej je nacionalisticky ladených názorov. Aj my by sme teda mali pochopiť, že je čas na zmenu. Na zmenu vlády, s ktorou môžeme pomýšľať na viac. To sa týka najmä hnutia, ktorému súčasný stav takmer politickej izolácie zrejme vyhovuje.

Autor: PAVOL KUSPAN, Jaklovce