V tom titulku je zakliaty osud zahraničnej politiky Slovenska po roku 1994. Je v ňom jej obsah, personalistika, organizácia: nula a nula sú dve nuly. Žiaľ, krajina, ktorá zdôvodňovala svoj vstup na európsku a svetovú scénu predovšetkým preto, aby sa o nej a o jej národe dozvedel svet, teda kvôli vlastnej zahraničnopolitickej identifikácii, sa dnes vlastne ocitla v situácii, že by sme sa mali zamyslieť, či nebolo prijateľnejšie, keď o nás vo svete nevedeli. Lebo teraz už o nás vedia - svoje.
Nesporne, každá zahraničná politika prechádzala svojím vývinom a pri výmene politických garnitúr neraz aj zlomovými zmenami. Jednotlivé politické koncepcie sa však obyčajne realizujú postupne, a nie ráznymi škrtmi. Pravda, ak ide naozaj o koncepcie. Rozhodne sa však nemôže a nesmie dostať do úplného rozporu deklarovaná politika s politikou praktickou - a to rovnako zahraničná i vnútorná politika, pretože jedna bez druhej neexistuje a ani existovať nemôže.
Dnešná slovenská vláda však svoju zahraničnú politiku buduje na "osobnostiach", ktoré - až na Pavla Hamžíka - dali jednoznačne najavo, že sa nebudú v tejto oblasti príliš miešať do kompetencií "starému", že budú dobrými a nekonfliktnými vykonávateľmi. Takže našu zahraničnú politiku sprevádzajú dva najdôležitejšie sprievodné znaky - nevídaná, až potupná servilnosť, a v posledných mesiacoch zasa nádherná a nevinná nevedomosť. Arogantný a "dynamický" muž v pozadí, šedá eminencia, poctivo kontroluje, aby sa plnila ani nie tak politická koncepcia, ale predovšetkým za tým stojace vnútromocenské politické a ekonomické záujmy.
Slovenská (predtým česko-slovenská) zahraničná politika a jej diplomacia, ktorá po roku 1989 s problémami prechádzala na novú, európsku orientáciu, sa však mala stať podľa predstáv niektorých slovenských predstaviteľov maliarom a natieračom obrazu Slovenska, ktoré aj napriek vlčím pazúrom mali pred svetom ukazovať ako baránka, ktorému každý krivdí a ktorého niekto nemá rád... Slovenská diplomacia, zdá sa, neprešla celkom na európsku cestu a vytrvalo sa potáca na komsomolsko-boľševicky vyšliapanej ceste. Ale kam? Táto cesta totiž nevedie ani do Moskvy, končí sa niekde v Bielorusku. Hoci len preto, že Moskva už nechce robiť politiku izolácie.
Keby sme mali povedať stručne čosi o slovenskej diplomacii, je tu evidentná snaha o jej prerod na slúžtičku politickej moci, ktorá by mala organizovať cesty a zabezpečovať odvoz z letísk a na letiská už nielen predstaviteľom moci, ale aj jednotlivým obchodníkom a podnikateľom, ak sa správne zaradili a ak do správnej pokladnice vkladajú správne peniaze.
Diplomatické zastúpenie v zahraničí je vlastne zrkadlom fungovania celého rezortu zahraničia. Podľa toho sa posudzuje jeho vážnosť a podľa toho sa s veľvyslancami zaobchádza. Ak je šéfom rezortu pán Nikto či pani Niktová, ani ten najkrajší veľvyslanec - hoci by ním bol aj sám Rezeš ako bývalý najkrajší minister - nevytvorí iný obraz než obraz úbohosti. Pretože reprezentuje úbohosť, zastupuje opäť stranícku legitimáciu.
Eklatantným príkladom nekoncepčnosti slovenskej zahraničnej politiky je nielen jednoznačný neúspech vo svete, ale najmä cesta k tomuto neúspechu - vzťah k diplomatickým zastúpeniam. Ak na dôležitých miestach mesiace a roky nemá SR misiu na adekvátnej úrovni, nešetrí, naopak - hazarduje s dôverou a s dobrými vzťahmi s jednotlivými krajinami. Na druhej strane - asi sa to v krátkom čase zmení. Použití súdruhovia z hnutí a strán opäť dostanú svoje trafiky: Bacova vážnosť neklesne, veď post veľvyslanca je na úrovni ministra. A to je dôležité pre bacov i pre ostatných Súdruhov...
A čo s našou zahraničnou politikou? Je, aká je. Na Slovensku je to tak, ba ten kontext je širší - ak vidíte pred sebou bezduché tváre spievajúceho vládneho zboru, musí na vás ísť hrôza. Tu už nejde o zahraničnú či inú politiku, ale o ľudskú dôstojnosť či nedôstojnosť. O mentálnu retardovanosť, ktorá je brzdou súčasnej politiky našej krajiny.
Autor: MILAN RESUTÍK, bývalý veľvyslanec SR v Rumunsku
