"Asi som všetkých Slovákov sklamal, musím sa fanúšikom skokanského športu ospravedlniť, ale už nič nezmením na tom, že som skončil, ako som skončil. Deň pred pretekmi som pri jednom skoku takmer ,spadol`, na hranicu 54 metrov, lebo som sa pošmykol pri nájazde, ale to tuším radšej ani nepripomínajte, potom som však mal pokusy na 86 a 83 metrov, čo je oproti 65 metrom v hlavnej olympijskej súťaži na K 90 parádny rozdiel. Ak by som v stredu zopakoval utorok, bol by som v tridsiatke pre finále. A to by bola paráda. Nájazd bol na môj vkus pomalý, na ňom som išiel iba osemdesiatkou. Japonci posúvali nájazd podľa Haradu, oproti tréningovému skoku o štyri metre, mysleli si, že tým mu pomôžu, ale sklamali sa. Ja som sa pri skoku aj zle odrazil, čo pri pomalom nájazde bol dvojnásobný handicap. Ešte raz škoda, že som to nezvládol. Tréner Jozef Lepko tvrdí, že nie som odrazový typ pretekára, ani mi veľmi nevynadal, lebo vie, čo asi cítim. Tak neviem, čo potom ešte dodať. V každom prípade, nech sa nikto na mňa nehnevá, som veľmi rád, že mám olympijský štart za sebou. Verím, že skúsenosti z neho zúročím, a neberte to ako frázu. Teraz nasledujú tréningy na veľkom mostíku a potom samotné preteky. Teším sa na ne, veľký mostík mi o čosi viac vyhovuje, chcem sa aj rehabilitovať, ale to nemusí byť rozhodujúce. Môj život na olympiáde, to bol pobyt v olympijskej dedine, pri Internete a v Hakube pod mostíkmi. Nikde inde. Ani si neviem spomenúť, čo mám ako suvenír priniesť mamke, priateľom. Inak veľa skokov sa nám počas pobytu neušlo, z čoho som bol dosť sklamaný. Keď som to teraz zrátal, tak spolu s pretekmi som letel za doterajší pobyt osemkrát. To je málo. Ak som ja sklamal na olympiáde, tak týmto zase olympiáda zatiaľ sklamala mňa."

Autor: JÁN MIKULA, Nagano