é sídlisko najneskôr v lete zakvitlo. Nová nájomníčka bytu na siedmom poschodí pani Alla potvrdzuje, že sa tu cíti dobre. Pred päťdesiatimi rokmi sa jej mamka, rodáčka zo Svidníka, usadila v dedinke neďaleko ukrajinského Rovna. Čoskoro sa jej život zmenil na každodenný boj o prežitie svoje i celej rodiny. Pani Alla vyrastala pod vplyvom spomienok matky na rodné Slovensko v čase, keď nebolo ani nádeje na návrat. Keď svitla, už bola takmer dospelá a končila vysokoškolské pedagogické štúdium. Dvadsať rokov nádeje a päť rokov intenzívneho vybavovania ju stálo, kým si mohla založiť nový domov v starej vlasti svojej mamky. "Dnes sme tu presne pol roka a ja sa nevzdávam myšlienky, že i mamka, ktorá sa o to najviac zaslúžila, tu raz bude s nami. Ona chcela, aby sme sa mali lepšie a to isté teraz chcem aj ja pre svoje deti," zveruje sa pani Alla v skromne zariadenej obývačke. Manžel Viktor, tiež vzdelaním učiteľ, prikyvuje. Je bez práce. Bez skúšok zo slovenského jazyka nemôže vyučovať svoj predmet - telesnú výchovu, ale spolu s manželkou sa ho intenzívne učí, spolu navštevujú aj manažérsky kurz asistenta riaditeľa, učí sa ovládať počítač. Najľahšie to mal 17-ročný Vitalij, ktorý prešiel z prvého ročníka dopravnej školy na Ukrajine na rovnakú školu u nás a slovenčinu zvládne veľmi rýchlo. Dvadsaťdvaročná Irena, študujúca na Ukrajine etnografiu, musela zľaviť zo svojich nárokov a aby získala maturitu zo slovenčiny, nevyhnutnú k ďalšiemu vysokoškolskému štúdiu, uchytila sa na strednom odbornom učilišti dopravnom. "Ale nemôžem povedať zlého slova, nezažila som ani jednu nepríjemnú reakciu. Na úradoch, v obchode i so susedmi - všetci nám vychádzajú v ústrety. Verím, že po čase sa aj moje deti, pre ktoré sme to vlastne všetko urobili, budú cítiť vo vlasti mojich rodičov ako doma," končí rozprávanie pani Alla.