l svoje sklamanie napríklad Ivan Lexa. Predseda HZDS a premiér sa novonok veľmi tešil, ale, ako napísal reportér týždenníka Plus 7 dní, jeho nadšenie bolo príliš veľké na to, aby bolo úprimné. Vladimír Mečiar zrejme zvoleniu Michala Kováča nedokázal zabrániť, pretože bol zaneprázdnený bojom na inom fronte. V tom čase totiž viedol neľahký zápas s vlastným podpredsedom Kňažkom. Priamo vystúpiť aj proti druhému podpredsedovi HZDS sa vtedy neodvážil a intriga, ktorú spolu s Lexom zosnoval, bola príliš jemná na to, aby mala dostatočný účinok na väčšinu poslancov HZDS.

Dva dni po inaugurácii hlavy štátu premiér Mečiar v rozhlasovom interview povedal, že "pomer vlády, prezidenta a parlamentu je jasne vyhranený ústavou" - preto vo vzájomných vzťahoch neočakával žiadne kolízie. Pripomenul, že on osobne s pánom Kováčom už dlho spolupracuje, že si "neraz prejavili vzájomnú podporu i úctu", takže nevidí dôvod, prečo by to teraz malo byť inak. A dodal, že aj keď prezident prestal byť členom HZDS, "jeho zväzky a vzťahy s hnutím sa nedajú prerušiť". Lenže už prvé dni Michala Kováča v jeho novej funkcii ukázali, že predstavy oboch pánov o fungovaní hlavy štátu sú veľmi odlišné.

KEDY MUSÍ, KEDY MÔŽE

Vo februári a marci 1993 sa vo vláde i v HZDS naplno rozhorel konflikt ich predsedu Mečiara s podpredsedom Kňažkom. Premiér dokonca "zarazil" cestu ministra zahraničných vecí do Ženevy a Bruselu, hoci tam mal rokovať s najvyššími predstaviteľmi vedúcej trojky vtedajšieho Európskeho spoločenstva. Šéf kabinetu na rokovaní vlády oznámil Kňažkovi svoju vôľu mimoriadne elegantným spôsobom: "Načo by si letel do Ženevy, keď čoskoro vyletíš inak - tretieho podám návrh na tvoje odvolanie..." Aby odvrátil incident, musel sa do celej záležitosti vložiť prezident - po jeho intervencii premiér láskavo vláde dovolil, aby predsa len odsúhlasila Kňažkovi cestu. Vzápätí však predseda vlády označil jeho rezort za vôbec najslabší. Michal Kováč potom navštívil ministerstvo, aby sa na mieste presvedčil, aký je skutkový stav - novinárom pri odchode povedal, že je úrovňou pracoviska "príjemne prekvapený". Napriek tomu, že sa Kňažka verejne zastal, premiér Mečiar mu onedlho poslal návrh na odvolanie ministra. Michal Kováč musel prijať prvé, a hneď veľmi dôležité rozhodnutie.

Pretože si uvedomoval, že každý jeho čin vytvára precedens, a pretože jeho názor na Kňažka bol iný ako Mečiarov, prezident sa obrátil na ústavný súd, aby sa od neho dozvedel, či hlava štátu musí akceptovať premiérov návrh, alebo či má ústavnú možnosť neprijať ho... Tento krok neprivítal predseda vlády práve s nadšením. 15. marca 1993 sa nechal počuť, že on ako človek, ktorý "bol pri tvorbe ústavy", presne vie, čo mal v úmysle ústavodarca - že odvolanie ministra na návrh premiéra "bude pre prezidenta povinné". Ten istý dobre informovaný premiér však mesiac predtým, teda 15. februára 1993, tvrdil niečo iné: "Prezident môže odvolať členov vlády vo dvoch prípadoch. Pri vyslovení nedôvery v parlamente - vtedy musí, a na návrh predsedu vlády - vtedy môže." Presne tak o niekoľko mesiacov rozhodol aj Ústavný súd SR. Michal Kováč však na jeho rozhodnutie nečakal a Milana Kňažka ešte v marci 1993 odvolal. Tým, že svoj krok verejne zdôvodnil, neúmyselne usvedčil premiéra zo lži.

BEZO MŇA NEBUDE SLOVENSKO

V piatok 19. marca popoludní poskytol Mečiar pravidelné interview, ktoré SRo odvysielal až podvečer. Redaktorka Pospíšilová sa okrem iného premiéra opýtala, či spôsob "buď ja, alebo on", aký uplatnil, keď od prezidenta žiadal odvolanie Kňažka, použije aj v ďalších prípadoch. Pán predseda sa nahneval: "Takýto spôsob nebol použitý ani teraz, vaša otázka je zavádzajúca. To mi, prosím vás, druhý raz nerobte, takúto metódu som nepoužil..." V to isté popoludnie však poskytol rozhovor pre STV aj Michal Kováč. Keďže o premiérovom vyhlásení nevedel, verejnosti oznámil: "Vladimír Mečiar ma upozornil, že v prípade neprijatia návrhu odvolania Milana Kňažka sám rezignuje z funkcie a neprijme moje poverenie na zostavenie slovenskej vlády. Neprijať návrh premiéra Mečiara by podľa mňa viedlo k permanentnej vládnej a následne i politickej kríze..." Verejnosti tým oznámil, že premiér naozaj použil spôsob "buď ja, alebo on", a že klamal, keď to popieral. Vladimír Mečiar navyše luhal v rozhovore, v ktorom z jeho úst odznela slávna veta: "Ak predseda vlády klame, nesmie byť predsedom vlády..."

Keď sa tým noviny začali zaoberať a verejnosti sústavne pripomínali, že bol pri lži pristihnutý predseda vlády, ktorý politicky "vydieral" hlavu štátu, prezident sa snažil premiérovi pomôcť - vyhlásil, že ho mrzí, ak novinári robia vážne závery bez toho, aby si najskôr zistili skutočný stav vecí. Pomáhal teda Mečiarovi v ťažkostiach, do ktorých ho sám nechtiac dostal...

Aj ďalšími názormi, ktoré prezentoval Michal Kováč, sa objektívne, bez toho, že by si to on sám želal, dostával do rozporu s premiérom a predsedom HZDS. Desať dní po inaugurácii prezident podotkol, že by privítal, keby sa na vláde podieľalo viac politických subjektov. Onedlho sa práve táto téma stala predmetom sporu v hnutí - Milan Kňažko a jeho stúpenci sa prihovárali za sformovanie vládnej koalície, čo predseda Mečiar principiálne odmietal. Michal Kováč aj na sneme HZDS svojim bývalým kolegom pripomenul: "Nie nadraďovanie, ale rovnoprávne a rovnocenné partnerstvo s inými politickými subjektmi je zárukou úspešného zvládnutia nesmierne náročných a zložitých úloh, ktoré pred nami stoja. Sám jeden politický subjekt to nemôže zvládnuť. HZDS oproti iným má iba väčšie povinnosti a väčšiu zodpovednosť, prosím vás, na to nezabúdajte!" Všetky takéto a podobné výzvy nemali účinok - predseda vypudil z hnutia podpredsedu Kňažka a s ním i sedem poslancov NR SR. Mečiarova vláda sa stala menšinovou. Premiér musel prikročiť k tomu, čo "principiálne" odmietal: k rokovaniu o koalícii s Černákovou SNS.

Po mnohých týždňoch intenzívnych rozhovorov ich predseda HZDS ukončil obvinením, že predseda Černák pofidérnym spôsobom žiadal od ministra Tótha, "aby mu vyplatil sumu väčšiu ako milión korún". V lete 1993 tak vznikla zaujímavá situácia. Mečiarova vláda bola jasne menšinová, vládnuť mohla len z milosti opozičnej väčšiny, ale šéf hnutia vyvolával jeden politický konflikt za druhým. Prezident si preto pozval na rozhovor premiéra, aby sa ho spýtal, prečo zatvoril dvere k dohode tým, že začal osočovať predstaviteľov SNS. Obsah ich vtedajšieho rozhovoru Michal Kováč nedávno reprodukoval v Novom slove: "Keď som mu to vyčítal, zamyslel sa a odpovedal: A vy ste už zabudli, že bezo mňa by ste boli nuly? A ja hovorím: Ako to hovoríš, Vlado? Prečo by som ja bol bez teba nula? My sme nezávisle vstupovali do politického života! Ty si mňa nepotreboval a ja som teba nepotreboval... Treba sa zmieriť s tým, že ja som prezidentom, a ty predsedom vlády, a našou úlohou je, aby sme spolupracovali. A on na to reagoval: bezo mňa nebude Slovensko, bezo mňa nebude HZDS..."

Názor, že prezident by mal pri svojich rozhodnutiach "zohľadňovať" predovšetkým to, kto ho na jeho post takpovediac ustanovil, začal premiér nátlakovo uplatňovať na jeseň roku 1993.

ROBOTA PRE LEXU

Koncom októbra HZDS a SNS napokon predsa len podpísali koaličnú dohodu. Premiér pripravil návrh personálnych zmien vo vláde a pri tej príležitosti chcel presadiť to, čo sa mu už raz nepodarilo - Ivana Lexu do vysokej funkcie. Už v marci 1993 totiž navrhol bývalého tajomníka HZDS za riaditeľa SIS, ale niekdajší podpredseda hnutia Kováč, ktorý mal s Lexom mnohé osobné skúsenosti, jeho návrh neakceptoval. O pol roka neskôr premiér od prezidenta žiadal, aby Lexu vymenoval za ministra privatizácie. Michala Kováča sa snažil presvedčiť tým, že "HZDS už nemá peniaze ani na výplaty, že pravdepodobne budú predčasné voľby a hnutie peniaze potrebuje". Podľa prezidenta premiér povedal, že "túto robotu mu nikto iný ako Ivan Lexa urobiť nemôže a že keď ju spraví, pošle ho preč". Napriek silnému naliehaniu premiér od Kováča prísľub nedostal. Preto skúsil inú metódu.

Predseda vlády pred novinármi vehementne zdôrazňoval, že svoj návrh na doplnenie vlády chápe ako neporušiteľný celok. Keby vraj kohokoľvek z navrhnutých prezident nevymenoval, návrh padá ako celok a musia sa obnoviť koaličné rokovania. Lenže jeho nádejní vládni partneri výmysel predsedu hnutia nepodporili - predstavitelia SNS bez problémov oznámili, že post ministra privatizácie patrí HZDS, a že ak prezident neschváli Lexu, Mečiar by mal jednoducho navrhnúť niekoho iného, takže žiadne koaličné rokovania sa obnovovať nemusia. Michal Kováč naozaj Lexu nevymenoval a premiér musel ustúpiť. Keďže sa s tým nedokázal zmieriť, na verejnosti vyhlasoval, že prezident nedodržal svoj sľub - ten to však popieral. Tak ako všetky svoje predchádzajúce spory aj spor s pánom Kováčom predseda HZDS vyhrotil do takej podoby, že sa verejnosť musela pýtať: Kto klame - prezident republiky, alebo predseda vlády? Aj napriek jasným dôkazom, že práve Mečiar je notorickým luhárom, dav jeho stúpencov mu verí na slovo - lebo viac ako pravdovravného lídra potrebuje vieru vo svojho vodcu...

V novembri 1993 frustrovaný Mečiar stratil zábrany a na prezidenta zaútočil priamo pri slávnostnom sľube nových ministrov. V príhovore k hlave štátu totiž povedal: "Boli by sme vám zaviazaní, pán prezident, keby sme mohli povedať, že môžeme rátať aj s podporou vašou, že slovo, ktoré dávate ústavným činiteľom v jeden deň, bude mať rovnakú hodnotu aj na deň druhý..." Na čo mu Michal Kováč skočil do reči s tým, že "tak to bolo vždy".

Dovtedy utajovaný spor premiéra s prezidentom, ktorý vyplynul z toho, že predseda vlády si nárokoval, aby hlava štátu bezo zvyšku realizovala vôľu predsedu HZDS, sa stal verejnou záležitosťou. Šéf hnutia v decembri 1993 svojim veriacim na mítingu oznámil smutnú novinu: "Voľby prezidenta Slovenskej republiky sme prehrali." Na politických rokovaniach premiér o funkcii prezidenta rozprával, ako keby bola neobsadená - ponúkol ju napríklad aj SDĽ. Po novoročnom príhovore Michala Kováča premiér situáciu ešte vyostril. Spor zmenil na politický konflikt.

PREZIDENTOM NECHCEM BYŤ

V prvom roku štátnej samostatnosti nemala Mečiarova vláda dostatočnú parlamentnú podporu. Od marca bola menšinová a ani koaličná dohoda s SNS v podstate nič nezmenila, lebo táto strana sa rozštiepila a jej "černákovská" časť sa pridala k opozícii. Preto 1. januára 1994 prezident v novoročnom príhovore povedal, že "potrebujeme vládu širšej koalície". Vladimír Mečiar to komentoval slovami, že Michal Kováč "spochybnil vládu vlastnej krajiny". Aktivisti HZDS napísali hlave štátu otvorený list, v ktorom žiadali odpoveď na otázku, či by mali byť vo vláde aj tie strany, ktoré "nemajú zásluhu na vzniku samostatnej SR". Prezident im pragmaticky odpísal, že vláda môže normálne fungovať, keď ju podporuje aspoň 80 poslancov a že súčasnú podporuje približne 74-76 poslancov, čo je málo, aby mohla koncepčne pracovať.

Vladimír Mečiar síce kvôli zmienke o širšej koalícii zorganizoval kampaň proti Kováčovi, ale už po mesiaci a pol sa dostal do ťažkostí, takže po rokovaní s SDĽ sám vyhlásil: "Navrhoval som dohodu o vytvorení širšej koalície, v ktorej by boli zástupcovia HZDS, SNS, SDĽ a KDH..." No keď šéf HZDS pochopil, že akákoľvek širšia koalícia môže vzniknúť len vtedy, ak on nebude premiérom, okamžite zmenil názor a začal tvrdiť, že to bude "vláda širokej korupcie".

9. marca 1994 Michal Kováč využil svoje ústavné právo a predniesol správu o stave republiky. V jej dodatku potom vysvetlil "podstatu sporu" medzi ním a predsedom vlády - veľmi podrobne zdôvodnil, prečo má "vážne výhrady proti štýlu a etike politickej práce pána Mečiara, proti spôsobu jeho vládnutia a proti praktikám, ktoré vytvárajú konfrontačné ovzdušie v politickom živote". Aj keď výslovne zdôraznil, že nežiada demisiu predsedu vlády, poslanci opozície museli na jeho prejav reagovať. Na stretnutí predstaviteľov poslaneckých klubov, ktorí chceli zistiť, či je možný zmier medzi prezidentom a premiérom, Mečiar obvinil Kováča, že porušuje ústavu, že buduje druhé mocenské centrum a zasahuje do vnútorných vecí HZDS. Na poznámku Bélu Bugára, že prezident je prezidentom všetkých občanov, Mečiar namietol: "Mojím nie je." Pokus o zmier a dohodu predseda HZDS zamietol výrokom: "Máte väčšinu v parlamente, tak ma odvolajte." 11. marca 1994 sa tak naozaj stalo.

Pred hlasovaním o dôvere dostal premiér možnosť, aby predniesol svoju verziu - nielen stavu republiky, ale aj vzťahov s Michalom Kováčom. Vtedy povedal, že nemajú žiadne osobné spory: "Za ženou mi nechodí a ja prezidentom byť nechcem..." Po vyslovení nedôvery a odvolaní zmierlivý tón príkro zmenil: "Ešte žiaden prezident žiadneho štátu bez jediného dôkazu neurobil to, čo urobil on. Ešte žiaden ústavný činiteľ neporušil ústavu tak vulgárnym spôsobom ako on." Tieto slová predznamenali politickú prioritu Vladimíra Mečiara na dlhé roky - za každú cenu "poraziť" Michala Kováča.

FOTO: Aj keď sa ústavní činitelia usmievali spolu - neusmievali sa na seba...

Autor: Marián Leško (Pokračovanie o týždeň - 27. februára), FOTO