skom cechu ich najskôr okúpali v studenej vode, u garbiarov museli skočiť zo strechy do napnutej volskej kože. Pre prizerajúcich sa divákov boli tieto zvyky, podobne ako karnevalové sprievody v uliciach, zdrojom zábavy a príležitosťou pre neviazanú zábavu. Aj v Bratislave bolo v minulosti vždy mnoho remeselníkov. Hoci sa o fašiangových zábavách v dnešnom hlavnom meste nezachovalo toľko správ ako z niektorých iných slovenských miest, iste to bývali chvíle plné bujarej nálady i dobrého jedla. Tieto zvyky však začiatkom 19. storočia po zrušení cechov, mnohé i skôr, zanikli. Nahradili ich plesy a bály, ktoré sa stali príležitosťou fašiangovej zábavy pre široké vrstvy obyvateľov Bratislavy. Boli to bály maškarné i reprezentačné, plesy elitné i plesy holičov a kaderníkov, vinohradníkov alebo vojakov. Každý spolok, profesná, stavovská alebo etnická skupina považovali usporiadanie plesu či maškarného bálu za veľmi významnú úlohu. Zatiaľ čo plesy boli skôr oficiálne a škrobené, maškarné bály poskytovali účastníkom viac možností na žartovanie a uvoľnenú zábavu, čo umožňovali aj samotné masky, od ktorých sa očakávalo príslušné správanie. Pestrejšiu podobu si zachovali fašiangy v obciach v okolí Bratislavy. Na fašiangy bolo na dedinách nielen najviac zábavy, ale aj svadieb a zabíjačiek. Najveselšie boli posledné tri fašiangové dni. Tanečné zábavy, ktoré sa začali v nedeľu, pokračovali v miestnych krčmách až do utorka, keď sa pred polnocou končili pochovávaním basy alebo bubna (ako v Záhorskej Bystrici). V Devínskej Novej Vsi si mládenci v pondelok alebo v utorok požičali od hudobníkov nástroje a prezlečení za rôzne maškary obchádzali domy, robili žarty, vytancovali dievky a ženy, za čo dostali vajcia, šišky a klobásy. Vo Vajnoroch zas práve na fašiangy prijímali mládenci medzi seba osemnásťročných chlapcov. Títo najskôr chodili z domu do domu, gazdiné im nabodávali na šable slaninu, obdarúvali ich múkou, vajcami i peniazmi, ktorými sa chlapci "vykúpili" medzi mládencov. V Chorvátskom Grobe si zas mládež volila svojho "starušinu" - najodvážnejšieho mládenca, ktorý potom nosil pero s rozmarínom. K starým fašiangovým zvykom tu patrili aj "pecúchy". Bola to komisia zložená z richtára, podrichtára, dvoch výborníkov, hlásnika a prísažného, ktorí kontrolovali a "vymetali" komíny. Ich obchôdzka po domoch sa samozrejme neobišla bez pohostenia a žartov.
K typickým fašiangovým jedlám patrili vždy šišky. A pretože Bratislava a jej okolie sú krajom vína, ani ono na nijakej fašiangovej zábave nechýbalo. Hoci to nebolo len víno, ktoré v ľuďoch počas fašiangového obdobia prebúdzalo dobrú náladu. Čas, v ktorom možno vybočiť z kolobehu práce a denného stereotypu vedeli oceniť naši predkovia, mali by sme sa vedieť uvoľniť aj my.
Autor: JURAJ ZAJONC (Autor je vedeckým pracovníkom Ústavu
