lsky markíz iba raz nevyslovil hrejivú poklonu usporiadateľom o najlepšej organizácii olympijských hier (výnimkou bola Atlanta `96). Samaranch včera slová - "blahoželám Naganu a Japonsku za najlepšiu organizáciu zimných olympijských hier v histórii" - zdvorilo prívetivým Japoncom pre istotu zopakoval dvakrát. Nik nepochybuje, že sa nemýlil a ani nešlo o frázu. Vlastne už pred XVIII. zimnými olympijskými hrami si bol každý istý precíznosťou, úslužnosťou, vzdelanosťou, technickou dokonalosťou obyvateľov "krajiny vychádzajúceho slnka". Ak v Japonsku z akýchkoľvek dôvodov náhodou mešká niektorý zo superexpresov Šikanzen trebárs o pol minúty, tak sa riaditeľ spoločnosti s "tisícimi poklonami" cestujúcim ospravedlní a vráti im cestovné.
Krajina, ktorá nemá okrem darov mora žiadne nerastné bohatstvo, je vzorom pracovitosti, dôvtipu a schopnosti poradiť si so všetkým. Naganské hry prenasledoval vietor, snehové záľahy, potom dážď a, ako inak, napokon aj menšie zemetrasenie. Usporiadateľov ani 36 000 dobrovoľníkov však nič nevyviedlo z miery, nezobralo im úsmev, ktorým sa preslávil najmä ich skvelý skokan "happy Harada". Naganské hry boli šťastné. Európan si časom zvykol, pri záverečnom ceremoniáli si skôr ctil a vážil ukážky starobylej kultúry krajiny drsných, ale i šľachetných samurajov i najjemnejších farieb kvetu sakury. "Kto farebne vníma kvet sakury, pomalšie starne," hovorí japonské príslovie. A Nagano farebné bolo. Kto ho tak neprecítil, nepochopil motto organizátorov, ktoré vložili do vienka hrám - od srdca a s láskou.
Španielsky markíz v nedeľu o 19.30 h východoázijského času, keď zatváral vydarené XVIII. ZOH, nelichotil falošne. Isteže, aj pred Naganom boli prekrásne biele olympiády. Predovšetkým tá pred ním, v nórskom Lillehammeri. No porovanávanie za každú cenu vyznie do prázdnych rečí typu, či sú zlatšie Dählieho, alebo Maierove medaily.
