Vražda je strašným skutkom za každých okolností. Smrtiaca streľba do nevinného človeka je nevýslovným šokom. Smútok i rozhorčenie splývajú do bolesti, vety sa hľadajú ťažko. Jedna z nich však s výkričníkom i otáznikom vytŕča ako Everest. Čo je to za krajinu, kde sa zabíja vo dne, bez náznaku motívu, s pravdepodobnou možnosťou, že guľka mala patriť inému?!
V pondelok ráno dva projektily neznámeho páchateľa zobrali v Banskej Bystrici život 52-ročnému Jarolímovi Janoštinovi, vzácnemu človeku, ktorý si nezaslúžil ani krivé slovo. Milý, úctivý, jemný muž s filozofickým pohľadom na svet vychoval dve dcéry, skvelé slovenské basketbalové reprezentantky. Dnes ešte nie dvadsaťročnú "Sisku" Silviu a o desať rokov staršiu "Ančuru" Annu Kotočovú-Janoštinovú, prvú dámu medzi slovenskými basketbalistkami. Obe dievčatá, či ženy sú vzorom prívetivosti, skromnosti i rozhľadenosti, lebo mali (ako ťažko sa používa čas minulý) takého otca. Mladšia sa dozvedela zdrvujúcu správu v Myjave, za ktorú hráva, staršia vo francúzskom Bourges. Jarolímovi Janoštinovi sa splnil sen, vlani na majstrovstvách Európy získali Anna i Silvia strieborné medaily, často ich bolo vidno pod košom bok po boku. Jarolím Janoštin od roku 1978, od založenia Osemročného športového gymnázia v Banskej Bystrici, videotechnik na škole, túžil vidieť basketbal v meste, v ktorom vyrástlo množstvo talentov, na bývalých pozíciách. Bol vedúcim družstva žien UMB, ktorých predchodkyne i s jeho dcérou Annou získali vôbec prvý titul slovenského ženského basketbalového tímu v Československu. Jarolím Janoštin ťažko znášal sváry pod slovenskými košmi, roky pracoval v rôznych funkciách Slovenskej basketbalovej asociácie. Bolo nad jeho sily pochopiť spory. Je nad naše sily pochopiť, že obeťou zákerného vraha sa stane človek, ktorý bol stelesnením mierumilovnosti v najširšom slova zmysle.
