reprezentantmi cirkvi, ľuďmi mimovládnych organizácií i dvoma tretinami slovenskej populácie. Prezident Kováč sa tam dostal presne z tých istých dôvodov ako všetci ostatní. Už pred tromi rokmi ich opísal nemecký denník Frankfurter Allgemeine Zeitung: Mečiar, traumatizovaný dvojnásobným zvrhnutím, sklamaný demokratickými inštitúciami, ktoré to umožnili, presvedčený o vlastnom mesiášskom poslaní, bojuje ako s nepriateľom s každým, kto si bráni svoju autonómiu a nepodriaďuje sa jeho vôli. "Jednou z mála inštitúcií, ktorá sa vzoprela Mečiarovej mánii nároku na kontrolu, je prezident", napísal komentátor Berthold Kohler a dodal, že niekdajší spoluzakladateľ HZDS prerástol v odpore proti autokratickému šéfovi vlády sám seba.

Vladimír Mečiar prišiel v marci 1994 o moc nie kvôli prejavu prezidenta Kováča, ale preto, lebo za dva roky od neho odišli devätnásti poslanci HZDS. Takmer tretina pôvodného parlamentného klubu hnutia mu spolu s opozíciou odhlasovala nedôveru. Napriek tomu šéf HZDS vinu za svoje zlyhanie pripísal prezidentovi a vyhlásil, že musel odísť preto, lebo Michal Kováč "vulgárnym spôsobom" porušil ústavu.

NECH Z FUNKCIE ODÍDE

Premiér najskôr prezidenta obvinil, že konal protiústavne, keď nevypísal referendum s tromi otázkami, ktoré začiatkom roku 1994 požadovalo HZDS a jeho stúpenci. Predseda hnutia síce tvrdil, že na petičných listinách bol dostatočný počet podpisov, ale odmietol delegovať zástupcov petičného výboru, aby boli pri ich spočítavaní. Keďže kanceláriou prezidenta poverená inštitúcia zistila, že podpisov nebolo toľko, koľko stanovuje zákon, Michal Kováč referendum nevyhlásil. Podľa Mečiara tým vraj porušil svoju ústavnú povinnosť, čo vtedajšieho šéfa opozičnej strany veľmi pobúrilo: "Kto nechce rešpektovať ústavu, hoci sedí na akejkoľvek funkcii, nech z nej odíde, nemá na nej čo robiť." Augustín M. Húska sa v mene petičného výboru obrátil na Ústavný súd SR - ten však jeho protest ako neopodstatnený zamietol...

Keď pán Mečiar zistil, že na Ústavný súd sa spoľahnúť nemôže, vymyslel si vlastný orgán, ktorý sa mal vecou zaoberať - slávnu vyšetrovaciu komisiu "na preverenie ústavnosti výkonu funkcie Michala Kováča". Jej vedenia sa po voľbách ochotne ujal poslanec Macuška - viedol ju až dovtedy, kým Ústavný súd neoznámil, že zriaďovanie podobných komisií v parlamente nie je v súlade s ústavou! Na jeseň roku 1994 Mečiarovi splnomocnení zástupcovia Lexa a Keltošová prezidentovi tlmočili, že hnutie od neho očakáva okamžitú demisiu. Keď ju Michal Kováč odmietol, celý ďalší rok sa vládna koalícia venovala jeho "odvolávaniu". Využívala na to každú príležitosť a každú zámienku.

Koalícia HZDS, ZRS a SNS v novembri 1994 obsadila radu verejnoprávneho rozhlasu i televízie výlučne svojimi ľuďmi. William Orme z amerického výboru na ochranu novinárov napísal list prezidentovi, v ktorom sa ho pýtal, čo sa s tým mieni robiť. Michal Kováč v odpovedi vyjadril nádej, že tento stav je "len prechodný a slovenskí žurnalisti a masmediálne inštitúcie budú o krátky čas znovu môcť pracovať na princípoch demokracie a plurality". Urazená vládna väčšina v parlamente odhlasovala, že prezident tým poškodil záujmy republiky v zahraničí. Michal Kováč namietol: "Čo poškodzuje záujmy štátu v zahraničí, to nemožno určiť hlasovaním. To sa možno dozvedieť od našich zahraničných partnerov a z hodnotení významných medzinárodných inštitúcií." Odvtedy sa rovnaká situácia zopakovala veľakrát: Vládna koalícia šliape po zásadách a pravidlách demokracie, no každého, kto s tým nesúhlasí, obviní, že poškodzuje dobrý obraz republiky v zahraničí... Kauza Orme však bola iba rozcvičkou - skutočné orgie vypukli až v apríli 1995.

ČO BOLO PREUKÁZANÉ

Vladimír Mečiar vtedy v parlamente oznámil: "Minulý týždeň Slovenská informačná služba dala výpoveď dôstojníkovi len preto, že ma odmietol po menovaní do funkcie predsedu vlády sledovať." Tajnú službu vraj proti nemu zneužil Michal Kováč. Poslancov ďalej informoval, že "dôstojníka, ktorý bol tými úlohami poverený, som predstavil generálnemu prokurátorovi SR - požiadal som ho, aby vo veci konal včetne osoby, ktorá vydala príkaz na sledovanie predsedu vlády". Tvrdenia predsedu vlády, ktoré odmietol nielen prezident, ale aj vtedajší riaditeľ SIS, sa dostali aj do "tajnej" správy, ktorú spracovali poslanci Lexa a Urban. Napísali v nej, že dvaja príslušníci SIS (Vlk a Líška) vypovedali o svojom nadriadenom (Orlovi), že im povedal: Tajné informácie idú prezidentovi... Na základe tohto "svedectva" vládni poslanci odhlasovali uznesenie, v ktorom sa hovorí: "Bolo preukázané, že o činnosti SIS nad rámec zákona... bol nepretržite informovaný prezident." Koalícia potom v parlamente vyjadrila najvyššiemu ústavnému činiteľovi nedôveru! A Vladimír Mečiar pred zahraničnými novinármi vykladal, že ide o slovenskú obdobu americkej aféry Watergate...

Frontálny útok na prezidenta vyvolal reakciu. Katolícki biskupi zverejnili vyhlásenie, ktorým vyslovili podporu a dôveru hlave štátu. Arcibiskup Tkáč sa veľmi usiloval, aby ich postoj nikoho neurazil: "V našom stanovisku sme sa nepostavili proti premiérovi Mečiarovi, ale na podporu prezidenta..." Britský veľvyslanec Peter Harborn prišiel slovenskému ministrovi zahraničných vecí oznámiť, že taký postup voči najvyššiemu predstaviteľovi republiky "by bol nepredstaviteľný v krajinách Európskej únie i v USA". Na Mečiarove zmienky o Watergate reagovalo aj veľvyslanectvo USA, ktoré upozornilo, že ide o nemiestne porovnávanie, lebo voči americkému prezidentovi sa viedlo vyšetrovanie "prostredníctvom kongresových výborov, v ktorých mali zastúpenie obe politické strany a vypočúvania boli prístupné verejnosti a médiám". Nič z toho sa neobjavilo na Slovensku... Vládne hnutie i koalícia sa dostali do defenzívy. Ivan Gašparovič preto v máji 1995 vyhlásil: "O tom, čo je pravda, musí rozhodnúť niekto tretí. Generálna prokuratúra." Treba povedať, že ani po troch rokoch, ktoré odvtedy uplynuli, prokuratúra nikomu zneužívanie tajnej služby nepreukázala - a už vôbec nie prezidentovi. Dokonca nevzniesla čo i len obžalobu. Napriek tomu premiér Mečiar trval na pôvodnej verzii a opätovne tvrdil, že "v roku 1995 v Národnej rade bolo preukázané zneužívanie tajných služieb voči HZDS, voči predsedovi NR SR i mne osobne, so spoluzodpovednosťou hlavy štátu". Čím dostatočne preukázal, že za každú cenu a všetkými prostriedkami chcel dostať Michala Kováča z jeho úradu.

PRV NEŽ SA DOKÁŽE

V posledný augustový deň roku 1995 neznámi páchatelia uniesli prezidentovho syna a zavliekli ho do rakúskeho Hainburgu. O päť dní neskôr premiér v televízii podrobne verejnosti vysvetlil, že ide o osobu, ktorá je zapletená do kriminálneho prípadu - viac ako únosom Kováča mladšieho sa zaoberal detailmi kauzy Technopol. Potom sa osobne angažoval, aby vyšetrovatelia, ktorí obvinili príslušníkov SIS z účasti na zavlečení, museli odísť. Hoci predseda vlády nemá pri vyšetrovaní trestného činu väčšie právomoci ako hociktorý iný občan, prakticky týždeň predtým než ich prokurátor z prípadu odvolal, na mítingu HZDS ohlásil: "Takí ľudia ho nemôžu vyšetrovať... Sú z prípadu sťahovaní."

Po niekoľkých mesiacoch Vyšší krajinský súd vo Viedni konštatoval, že slovenská vláda "v rozpore so zaužívanými medzinárodnými zvyklosťami" nepožiadala o neodkladný návrat zavlečeného občana do jeho domovského štátu. Podľa súdu "tým vzniká odôvodnené podozrenie, že Michal K. bol zbavený slobody a násilím prevezený do Rakúskej republiky s vedomím úradov Slovenskej republiky, a to prostredníctvom jej podriadenej organizácie, resp. osobami konajúcimi pre ne, aby sa týmto spôsobom umožnilo jeho vydanie do Nemecka". Premiér, ktorý na jeseň roku 1995 všemožne zdôvodňoval, prečo vláda nepožiadala o navrátenie Kováčovho syna do republiky, si mohol v septembri 1996 v náleze Ústavného súdu prečítať, že Slovenská republika, zastúpená ministerstvom zahraničných vecí, svojou nečinnosťou porušila ústavné právo Kováča mladšieho...

Fakt, že na únose a zavlečení prezidentovho syna mali záujem predovšetkým politickí odporcovia Michala Kováča, bol očividný. Nepochybovali o ňom ani krajiny EÚ či USA. V októbri musel predseda vlády prevziať dva demarše - Európu i Spojené štáty znepokojilo "politické a inštitucionálne napätie existujúce v krajine a obzvlášť to, že možno podnikať akcie proti prezidentovi republiky, ktoré by nezodpovedali ústave a demokratickým praktikám". Kým nebol obsah demaršov známy, premiér tvrdil, že nie sú proti vláde a že nepodporujú prezidenta. Keď sa ich texty zverejnili, obvinil EÚ i USA že "začínajú vystupovať proti legitímnej vláde, lebo nezakryte podporujú tých, čo sú proti nej, a tak vlastne menia krehký vnútorný pomer síl na Slovensku".

V lete roku 1995 sa Obvodné predstavenstvo HZDS Bratislava IV rozhodlo nepreregistrovať Michala Kováča, ktorý tu mal od marca 1993 pozastavené členstvo, čím ho prakticky z hnutia vylúčilo. V jeseni potom prijala vláda SR vyhlásenie, ktoré môže slúžiť ako unikátny dokument doby, v ktorom vzniklo. Píše sa v ňom: "Prv než sa dokáže, že činy pána prezidenta sú zradou na našej spoločnej vlasti... vyzýva vláda SR pána Michala Kováča, aby zvážil svoje ďalšie zotrvanie vo funkcii prezidenta SR a aby odstúpil." Michal Kováč výzvu odmietol s tým, že nie je mu známy žiadny ústavný a ani iný dôvod, aby rezignoval. Keďže vládna koalícia ho nedokázala k odchodu donútiť, robila všetko, čo bolo v jej silách, aby mu jeho postavenie aspoň sťažila. Napríklad tým, že rozpočet kancelárie prezidenta sústavne skracovala. Keď ju v roku 1993 vládny splnomocnenec Lexa zriaďoval, naplánoval finančné prostriedky pre 160 pracovníkov. Za päť rokov ich parlament obmedzil natoľko, že kancelária hlavy štátu momentálne zamestnáva len 50 ľudí. Vláda priamo zakázala predstaviteľom štátnej správy, aby sa pri návštevách prezidenta čo i len zdvorilostne stretli s Michalom Kováčom. Prednostu Okresného úradu v Nitre, ktorý v septembri 1995 toto nariadenie neuposlúchol, okamžite odvolala. Odvolaný prednosta to opísal tak, že "premiér ma prijal len na chodbe, pričom kričal a rozhadzoval rukami a povedal, že pri prijatí prezidenta som reprezentoval nie záujmy hnutia, ale svoju osobu". Vladimír Mečiar v zášti voči hlave štátu zašiel ešte ďalej.

HANOBIACI PREMIÉR

V máji 1996 v rozhlasom interview vyhlásil, že ak by Kováč nemal imunitu prezidenta, bol by obvinený ako jeden zo spolupáchateľov v kauze Technopol. V septembri na mítingu hnutia svojim verným porozprával: "Dvaja svedkovia ho usvedčili výpoveďami, že peniaze boli poskytnuté až potom, čo on Technopolu sľúbil služby..." Michal Kováč, odvolávajúc sa na výpoveď riaditeľa Technopolu, ktorý jednoznačne vylúčil akúkoľvek účasť prezidenta v tejto záležitosti, podal na predsedu vlády trestné oznámenie. Vyšetrovateľ, ktorý sa vecou zaoberal, ju však svojím uznesením odložil, čo zdôvodnil tým, že pri trestnom čine ohovárania páchateľ musí vedieť, že údaj, ktorý zverejnil, je nepravdivý. Keďže vraj JUDr. Mečiar je presvedčený, že jeho tvrdenia sú pravdivé, nedopustil sa trestného činu ohovárania, ale len skutkového omylu. Podľa vyšetrovateľa sa teda "nepreukázalo, žeby svojimi výrokmi JUDr. Mečiar oznámil úmyselne nepravdivý údaj a jeho výroky boli iba kritikou osoby Ing. M. Kováča, CSc, a z toho dôvodu nemohlo ísť o hanobenie". Skutočnosť, že sa proti nemu nezačalo trestné konanie, premiér okamžite verejnosti vysvetlil inak - tak, že vyšetrovanie plne potvrdilo jeho predchádzajúce vyhlásenia o Kováčovi! To, čo vyšetrovateľ "ospravedlnil" ako skutkový omyl, premiér vydával za skutočnosť - v tomto prípade už evidentne došlo k trestnému čin ohovárania a hanobenia, pretože premiér naozaj "oznámil úmyselne nepravdivý údaj". Keby bol totiž presvedčený, že jeho tvrdenia sú pravdivé, sotva by ho niekto mohol považovať za spôsobilého zastávať významnú štátnu funkciu - predseda vlády musí rozlišovať realitu a svoje predstavy o nej.

Keď sa v marci 1993 Michal Kováč ujal funkcie prezidenta, nemohol tušiť, čo ho čaká. Z viacerých možných spôsobov "prezidentovania" si vybral ten, kvôli ktorému sa stal najčastejšie hanobeným slovenským politikom. Slúži mu ku cti, že si svoj údel zvolil sám. Bol totiž prezidentom v čase, ktorý mu ponúkol na výber len dve možnosti: Buď zhanobiť seba a úrad poslušnosťou jednému mimoriadne neštandardnému politikovi, alebo sa stať terčom útokov tohto politika. Michal Kováč si vybral druhú možnosť. Viac než súčasníci, to zrejme ocenia historici. A po nich aj dejiny.

FOTO: Aj prezident krajiny je v rozhodujúcich chvíľach odkázaný sám na seba...

Autor: FOTO SME - ALAN HYŽA