Dvaja konškoláci z VŠMU - Ľubo Roman a Emil Horváth - dostali od prekladateľa Vladimíra Olerínyho do rúk v podobe inscenácie Markíz sa zabáva veľkú divadelnú a hereckú výzvu. Táto hra doslova stojí a padá na tom, ako sa dvaja herci popasujú so svojimi postavami - nositeľmi pestrej zmesi psychologických odtienkov a pohnútok, protichodných pocitov, premien. Záleží na každom pohybe zdvihnutej ruky alebo mimického svalu. Ak sa, samozrejme, tvorcovia neuspokoja s označením horor a s úvahou, že ono samotné môže diváka strhnúť a zaujať. Pri inscenácii Markíz sa zabáva totiž k pomenovaniu horor treba jedným dychom dodať slovo - psychologický. Hýčkaná herecká hviezda Gabriel de Beaumont (Emil Horváth) a Markíz de Sade (Ľubo Roman) v markízovom paláci rozohrávajú hru smrti, ktorá sa končí svojím absolútnym naplnením. V čudesnej - honosnej, no "jedovatej" atmosfére dokresľovanej desiatkami sklenených pohárov a plameňmi sviečok markíz vo svojej zvrhlej záľube prinúti svojho obľúbeného umelca, aby mu sprostredkoval autentický zážitok zomierania. Vedie svoju "bábku" od rozmarného povyšovania sa (keď herec považuje svojho hostiteľa za komorníka), cez neistotu, strach, až k panike a odovzdaniu sa smrti. Pričom pred telom oslabeným jedom nevinne prednáša slová: "Ja nie som vrah. Som iba vedec. Túžim po poznaní..." Hra Markíz sa zabáva má nepochybne potenciál stať sa exkluzívnym príbehom v exkluzívnych priestoroch. Prinajmenšom na premiére však nebol plne využitý. Predstavením sa - v slovách smrť, strach, zomieranie - niesla riadna dávka depresívnosti, chýbali však napätie a mrazivosť, charakterizujúce žáner psychologického hororu, na ktorom tvorcovia tak stavali. Zložité premeny - z rozmaznaného herca na ustrašeného, biedneho ľudského tvora a prerod milého, úctivého služobníka na cynického, zvráteného vraha - nemožno považovať za herecky nezvládnuté, no okato im chýba ten potrebný moment, ktorý v divadle a v príbehu dokáže vyrážať dych. Iskra, ktorá preskakuje z herca na diváka a "vťahuje" ho na scénu. Práve ten moment stotožnenia, ktorý markíz požaduje od svojho umelca. Akoby herci neverili svojim "obludným" postavám, akoby sa ešte nedokázali zžiť s ich temnými stránkami, rozohrať ich naplno. Pritom rezonancií s dneškom je v hre viac ako dosť. Prinajmenšom ústredná myšlienka - myšlienka bezmocnosti: nech je pri moci akýkoľvek blázon a zvrhlík, má tisíc spôsobov, ako sa nám pri manipulácii s ňou vysmievať do očí...