Ktosi vtipne poznamenal, že keby obyvateľov Jakutskej oblasti rozmiestnili do zdanlivých bodov akejsi siete, nikdy by sa nestretli. Územie má vyše troch miliónov kilometrov štvorcových rozlohy, ale žije na ňom iba čosi vyše milióna obyvateľov. Naozaj je tu miesta dosť a zrejme ho bude ešte viac, lebo kto môže, odchádza do obývanejších častí Ruska.

Nič na tom nezmenil ani fakt, že sa bývalá Jakutská autonómna sovietska socialistická republika v deväťdesiatych rokoch premenovala na Republiku Sacha a teda má aj svojho prezidenta. Naopak, aj tu na "staré zlaté časy" spomínajú s vďakou. "Bodaj by nie, keď som dva roky nedostala výplatu," sťažuje sa Marija Ivanovna, ktorá pracuje v aldanských telekomunikáciách. "Naučili ma, že žiť sa dá aj bez peňazí. Moja firma akože za mňa platí byt, ale bytovému podniku posiela iba ďalšie a ďalšie dlhopisy. U nás už dávno namiesto peňazí kolujú len papiere," vraví. "Keby som na to mala, presťahujem sa do Moskvy. Tam je lepšie," povie a ukáže - nikam. Nikam je sedemtisíc kilometrov na západ, cez tajgu, ktorá asi po troch tisícoch kilometrov pozvoľna prechádza do tundry, a na celej tejto fantastickej ploche nie je nič. Okrem nekonečnej Sibíri.

Tragikomédia je, že keby sa Republika Sacha rozhodla zrúcať svetové trhy zlata, tak sa jej to určite podarí a ešte jej zostanú diamanty. Od roku 1925 iba v Aldanskej oblasti vyťažili 250 ton zlata, ďalších 400 ton sa skrýva v zemi. Peniaze však nemajú ani tí, ktorí zlato ťažia a spracúvajú. Výplaty dostávajú - v šperkoch. Čierny trh na to veľmi pružne zareagoval, šperky nepredajú za viac ako za polovicu ich ceny. A tak odchádzajú. Za robotou, za peniazmi. Dôchodcovia zostávajú a čoraz viac zaťažujú štátny rozpočet. Až tak, že sa v rozpočte Ruskej federácie zjavil špeciálny účet, ktorý má slúžiť na ich sťahovanie do prosperujúcejších častí Ruska. Nasilu sem prichádzali, nasilu odchádzajú. Cestou na letisko sa ešte môžu obzrieť za bývalým stalinským táborom Vasilievka a rozpomenúť sa, ako tu v päťdesiatych rokoch väzni ťažili urán. Tu, kde teploty v zime klesajú na mínus päťdesiat až mínus šesťdesiat stupňov, v lete vyskočia zas až na plus tridsať. Nevydržia to ani kamene, aj tie popraskajú.

Ľudia sú však na mráz hrdí. Slovenskí katolícki misionári, ktorí tu pôsobia už šesť rokov, sú s ním spokojní menej. Prišli, aby šírili odkaz kresťanstva v Rusku, kde to do roku 1992 nebolo možné. Komunizmus sa skončil a ľudia neveria ničomu. Bude toto ich nová cesta? Zatiaľ domáci rozprávajú predovšetkým o mraze, veľa a s nadšením. "A na čo iné by sme ešte mali byť hrdí?" pýta sa Varvara Pavlovna. Odpoveď sa ponúkne sama, stačí sa vybrať pár sto kilometrov do tajgy. Nájdete tu skrytý svet pravej ruskej romantiky, krajinu zahalenú bielym oparom, čo stúpa zo zamrznutej zeme, keď sa k nej prederie pár slnečných lúčov. Brezy, červené smreky a - stáda sobov. Napríklad v osade Sagďaja, ktorú tvorí jediný dom a od neho je do najbližšej dediny sto kilometrov. Tu žijú manželia Kornilovovci, šesťdesiatnici, ktorí sa vynašli i počas tejto neslávnej kapitoly ruských dejín. Sú Evenkovia a vrátili sa k svojmu pôvodnému povolaniu. Len čo sa to dalo, vystúpili z kolchozu a starajú sa o vlastné sobie stádo. "Máme ich stopäťdesiat, a keby vlci neboli takí pažraví, bolo by ich už aj dvesto," povie Afanasij Afanasijevič, kým nám jeho žena, Fedroňa Vasilievna, predvádza vlastnoručne zastreleného soboľa. "Žena si takto privyrába, kožušiny idú dobre na odbyt. V Rusku je teraz veľmi veľa bohatých ľudí, ale, našťastie, ďaleko od nás."

Kým sa trmácate nazad k civilizácii, máte čas uvažovať. Nad tým, ako sa rozhodli, ale aj nad tým, ako by to tu dnes asi vyzeralo, keby im ich životný štýl na sedemdesiat rokov neskrížil komunizmus.

Autor: TEXT A FOTO SME - ALAN HYŽA