Napriek tomu, že cez pohotovostné fondy Svetovej banky a vďaka záchranným akciám Medzinárodného menového fondu (FNM) bolo prefinancovaných 57 miliárd amerických dolárov, zostáva kórejská ekonomika, jedenásta na svete, stále na pokraji zrútenia. Keby bolo možné vyhnúť sa vyhláseniu predlženia alebo neplatenia záväzkov, mohlo by sa ešte stať, aby bol kórejský štátne riadený kapitalizmus transformovaný na niečo ako trhovo riadený kapitalizmus, oveľa lepšie konkurencieschopný, a tak viac otvorený, na všekých globálnych trhoch.
Politika transformácie však bude veľmi neistá. Súčasný prezident Kim Dae Jung bol zvolený len 40,3 percenta hlasov a jeho oponenti si udržiavajú väčšinu v parlamente, a tak zlostná vlna populizmu len rastie. Avšak zďaleka nezostáva len to, kórejská kríza začala žiť sama.
Neschopnosť kórejského štátu dohliadať a vplývať na riadenie finančnej globalizácie, skôr sa ďalej zhoršujúci než zlepšujúci vplyv, od prevzatia moci Kim Young Samom v roku 1993, je priamou príčinou súčasnej krízy. Až tento rok sa zdalo, že Južná Kórea predstavuje model "rozvinutého štátu". Tak ako Japonsko, bola charakterizovaná Kórea úzkym vzťahom medzi vládnou byrokraciou a ekonomikou, veľkými konglomerátmi (tu nazývané chaeboly), nevýrazným pohybom pracovnej sily a merkantilistickou priemyselnou a obchodnou politikou so zahraničnými vstupmi i domácimi úvermi, alokovaným štátom.
Iróniou kórejskej krízy zostáva, že zdroje akéhokoľvek zlyhania, chaeboly, boli schválené práve preto, aby vytvorili konkurencieschopné spoločnosti na celosvetovom trhu. Tým sa vypestovalo nepretržité spojenectvo medzi politikmi a priemyselníkmi - tí prví poskytujú výhody chaebolom a tí druhí zasa politickú podporu vládcom - v ktorého rámci boli položené základy dnešnej kríze. Obrovské sumy zhromaždené bývalými prezidentmi Chun Doo Hwanom (ktorý nahromadil okolo 900 mil. amerických dolárov v tajnom fonde) a Roh Dae Wooem (ktorý získal od podnikateľskej komunity okolo 600 mil. amerických dolárov) boli len špičkou ľadovca korupcie a neefektivity, ktoré presiakli ako politikou, tak aj ekonomikou.
Navyše "demokratizácia", ktorá nasledovala po zvolení prezidenta Kim Young Sama a sformovaní "civilnej vlády" v roku 1993, tiež prispela k tomuto problému. Zo strachu z opozície vláda neuspela pri reštrukturalizácii hospodárstva a nevypočula tak výzvy globalizácie. V roku 1994 oneskorila finančné reformy a reformy v oblasti pracovných síl, ktoré boli nevyhnutné na vyrovnanie rastúcej štruktúry vysokých nákladov a nízkej produktivity. Mzdy v Kórei skutočne dosahovali dvojnásobky v Británii a banky zostali pod palcom vlády. Keď sa vláda Kim Young Sama pokúsila presadiť reformy v oblasti pracovných síl, ktoré by umožnili zvýšiť jej flexibilitu, stretla sa so zúrivým protestom pracujúcich a rýchlo sa stiahla.
Dokonca i po tom, keď na začiatku minulého roku v súvislosti s preinvestovaním zbankrotovala Kia, druhá najväčšia juhokórejská automobilová továreň, a 8. najväčší chaebol, sa vláda Kim Young Sama vyhla vykonaniu finančných reforiem, ktoré by viedli na prečistenie a kontrolu bankového systému. Bála sa totiž návratu pouličných protestov. Pretože prehlbujúce sa problémy vládu nijako netlačili, začalo veľa komerčných bánk i podnikov krachovať, zahraničný kapitál začal z krajiny unikať a zahraničné banky začali požadovať na kórejských bankách a podnikoch rýchlejšie splácanie dolárových pôžičiek. Avšak prijatie politických a hospodárskych reforiem je nemožné. Už preto, že byrokracia pevne kontroluje banky a alokáciu úverov, a napríklad chaeboly rozširovali investície pomocou stálej kultivácie dobrých vzťahov so štátnymi úradníkmi a bankármi. Pri vyrovnaní akýchkoľvek finančných schodkov sa banky i chaeboly zásadne spoliehali len na krátkodobé pôžičky zo zahraničného kapitálového trhu. Tieto praktiky boli také voľnomyšlienkové, že väčšina chaebolov dosiahla priemerné zadlženie viac než sedemkrát, než bol ich čistý majetok. Táto kolaborácia bola bežná a systematická, že keď 3. decembra MMF oznámil nápravné opatrenie, mali štátni úradníci len chabú, skôr vôbec žiadnu predstavu o výške zadlženia, ktorého Kórea dosiahla, a dokonca ani nemali jasné o výške rezerv zahraničných mien v kórejskej centrálnej banke - The Bank of Korea.
A keď kórejský won dosiahol zameniteľný kurz 2000 wonov za jeden americký dolár, odsúhlasil MMF spoločne s USA (reprezentujúci G7) uhradenie 10 miliárd amerických dolárov, k čomu došlo práve na štedrý deň. Na odplatu Kórea sľúbila celkom otvoriť svoj finančný trh a prijať legislatívne normy reformujúce oblasť pracovnej sily, ktoré by umožnili prepustenie, a to i za cenu, že v krajine môžu byť v roku 1998 až dva milióny nezamestnaných.
Avšak obmedzenie moci štátu v ekonomike je len začiatok, nie koniec procesu. Tak ako sa mení kórejská ekonomika, musí sa zmeniť aj jej politika. Politická revolúcia bude pravdepodobne taká dôsledná a ďalekosiahla, akou táto krajina dosiaľ neprešla. Vo februári sa ujme prezidentského úradu nový prezident Kim Dae Jung. Nebude mať na výber a bude sa musieť vzdať volebných sľubov, že dosiahne plnú zamestnanosť, čo by vyžadovalo ďalšie štátne zásahy do ekonomiky, pretože sľúbil do dôsledkov naplniť dohodu s MMF.
Najdôležitejšou úlohu prezidenta Kima bude dosiahnuť vnútroštátny konsenzus a tiež vládnu koalíciu, ktorá by podporovala ciele MMF. Zdá sa, že rozhodnutie pardonovať bývalých prezidentov Chuna a Roha je iste dobrým prísľubom budúcej možnej jednoty. Ale pokiaľ bude chcieť prezident Kim dať do poriadku hospodárstvo krajiny, bude musieť otvorene pristúpiť k ústavným reformám, ktoré by viedli k zakotveniu parlamentarizmu, ktorý prisľúbil vybudovať. Bol to skutočne silný politický záväzok, ktorý mu umožnil sformovať alianciu s bývalým rivalom, Kim Jong Pilom, ktorý sa stane ministerským predsedom jeho prvého kabinetu.
Mala by Kórea zostať verná pravidlám MMF a pokiaľ prežije najhorší ekonomický pád, aký druh kapitalizmu si vytvorí? Je príliš skoro hľadať na túto otázku odpoveď, ale jedna vec je istá: napriek tomu, že sa úloha štátu znižuje a úloha trhu rastie, kórejský kapitalizmus asi neskopíruje nutne otvorený, americký. Bez ohľadu na hĺbku reforiem je pravdepodobné, že úlohu štátu v procese globalizácie, tiež tak ako stála konfuciánska disciplína, zostanú i naďalej životne dôležité. A tak kórejský kapitalizmus bude pravdepodobne smerovať k viac autoritatívnemu singapurskému modelu - ako spoločnosti otvorenej globálnym trhom, ale napriek tomu stále riadenej kooperatívnym, skôr než pluralitným štátom. Až sa zdá, že čím viac vecí sa zmení, tým viac ich zostane rovnakých.
Autor: BYUNG-JOON AHN, profesor politických vied na Univerzite
