rúk a povedať si - dosť! Dosť životu, v ktorom sa arogancia privilegovaných stáva normou, kde úcta k ľudskému životu, k práci a morálke sa dostáva až na koniec rebríčka ľudských hodnôt.
Namiesto toho, aby bohatý vedomostný i pracovný potenciál boli využité v prospech národa a pre jeho budúcnosť, tieto základné hodnoty sú potláčané a znevažované. Korupcia a prospechárstvo našli svoju živnú pôdu priamo vo vedení tohto štátu, ktoré si bez štipky cti a citu, ale s o to väčšou bezohľadnosťou vydláždilo cestu až do prezidentského paláca - cez únosy, vraždu, parlamentné podrazy a zmarené referendum. Pre dnešných nenásytných mocipánov vôbec nie je podstatné, že dve tretiny nášho obyvateľstva by ich dnes už nevolili.
V roku 1968 sa nás nik nepýtal - a prišli sem okupačné vojská. V roku 1998 sa nás nik nepýtal - a máme okupovaný prezidentský palác. Boli znevážené rozhodnutia Ústavného súdu, pošliapané bolo občianske právo na referendum - a to len preto, aby si páchatelia trestných činov mohli udeliť amnestiu. Bez ohľadu na názor občanov si vinníci právne zabezpečujú beztrestnosť. Udelenie amnestie predsa každý normálny a logicky rozmýšľajúci človek musí chápať ako priznanie sa ku konkrétnym trestným činom!
Príliš veľa nešťastia, sĺz, nesmiernej ľudskej bolesti a zúfalstva, beznádeje a žiaľu rozdala už táto vláda svojmu ľudu. Koľko ľudí živorí, koľko rodín prišlo o strechu nad hlavou, koľko mladých ľudí zničili drogy? Trestná činnosť a špinavé obchody u nás prekvitajú. A na druhej strane, v boji proti kriminalite je až príliš veľký počet zavraždených príslušníkov polície. Ľahostajnosť tohto režimu voči pozostalým, ktorí kvôli nemu prišli o svojich najdrahších, je až zarážajúca.
Bolesť dokáže ľudí umlčať alebo vyburcovať. Je povinnosťou všetkých nás, ktorí sme prešli týmto peklom zúfalstva, neustále upozorňovať na nebezpečenstvo, ktoré nám stále hrozí - v podobe prijímania nových nezmyselných zákonov a opatrení proti obyvateľom tejto krajiny. Naša apatia, strach, ale i zbabelosť dovoľujú parazitom, ktorí žijú na náš úkor, aby došli a držali sa až na samom vrchole mocenskej pyramídy. Koľko im ešte poskytneme času, aby na svoj prospech a proti občanom vyprodukovali ďalšie aféry, podrazy a všetko, čo už vlastne poznáme? Alebo sme si už na ne zvykli?
Musíme si uvedomiť, že svojím mlčaním a nezáujmom o veci verejné prispievame k tomuto vývoju aj my sami! Treba dať jasne najavo, že tí, ktorí sa hrajú na vyvolených, by mali byť služobníkmi tohto národa a musia ho rešpektovať! Svoj názor zreteľne prejavuje aj zahraničie, ale ono za nás a namiesto nás nič nevybojuje! Nie kvôli zahraničiu, ale kvôli nám samým sa musíme prebudiť a presadiť, aby tu už konečne slušnosť za stôl sadla a pravda nežobrala pri dverách!
Ak to nedokážeme my sami, potom sa môžeme zaradiť rovno doprostred pasienkového stáda.
